Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Buffalo Bill

1. 6. 2009
Buffalo Bill

Už počas svojho života sa stal legendou, o ktorej sa písali stovky románov. Zastrelil 40 000 bizónov, množstvo Indiánov a napokon sa stal majiteľom šou, ktorá navštívila aj Slovensko.

Sotva nájdeme na zemeguli miesto, ktoré by bolo tak historicky vzrušujúce a opradené legendami, ako divoký západ. Sotva bolo niekde pokope toľko hrdinstva, odvahy, no aj zbabelstva či zrady. Boje belochov s Indiánmi vošli nezmazateľne do dejín a po dlhých rokoch sa už zabudlo na mnohé neprávosti a krivdy.



Zostali len silne zromantizované príbehy a glorifikované postavy mužov, ktorí nestáli vždy len na strane zákona. Divoký západ nebol len dobrodružstvo či zlatonosná horúčka, ale bola to aj tragédia, nedorozumenie a takmer úplný zánik jednej ľudskej rasy. Na mnohé postavy vtedajších čias sa zabudlo, zachovali sa však niektoré nesmrteľné mená. Jedným z najznámejších je určite Buffalo Bill.

Ikona divokého západu

Buffalo Bill, vlastným menom William Frederick Cody, sa narodil 26. februára 1846 v štáte Iowa neďaleko mestečka Le Clair. Bol jazdcom legendárneho Pony Expressu, lovcom bizónov, armádnym stopárom, šerifom a napokon šéfom kočovnej Wild West Show. Bol výborným strelcom, diplomatom a neskôr aj osobným priateľom hrdinu občianskej vojny generála Custera či Divokého Billa Hickocka. Vďaka svojmu bohatému a často i dobrodružnému životu sa stal jednou z najznámejších osobností divokého západu.

Aj v jeho prípade však platí, že vykonal podstatne menej hrdinských činov, ako mu novinári či obyčajní ľudia pripisovali. Cody, rovnako ako iné ikony západu, bol veľmi márnomyseľný a samoľúby, takže sa s potešením pozeral, ako bublina jeho slávy rastie - najmä vďaka stovkám westernových románov, v ktorých bol hlavnou postavou a ktoré vychádzali už za jeho života. On sám však už často nedokázal rozoznať realitu od výmyslov.

Kuriér, vojak a zlý manžel

Jedna z legiend sa viaže k Billovmu pôsobeniu v kuriérskej službe Pony Express. Mal len pätnásť rokov, keď sa mu v nej podarilo zamestnať ako jazdec. V časoch, keď ešte železnica nespájala východ a západ Spojených štátov a dostavníky boli nesmierne pomalé, kuriérska služba bola najrýchlejším spôsobom, ako dopraviť správu či poštovú zásielku. Buffalo Bill nastúpil do Pony Expressu v roku 1860 a v tomto nebezpečnom zamestnaní sa vyznamenal nielen ako indiánobijca, ale aj tým, že doručil depešu po 500-kilometrovej ceste bez toho, aby vymenil koňa.

Niektoré pramene tvrdia, že Bill si svoje trojmesačné pôsobenie v Pony Expresse vymyslel, pretože ako pätnásťročný len ťažko spĺňal prísne podmienky, za akých šéfovia prijímali kuriérov. Pony Express bol totiž kolos - mal 190 prepriahacích staníc, 80 jazdcov a spolu 300 zamestnancov. Celková dĺžka trate z Missouri do Kalifornie mala takmer 2000 míľ a traťový rekord dopravy zásielky bol sedem dní a sedemnásť hodín. Dostavníkom tá istá vzdialenosť trvala tri mesiace.

Treba však povedať, že na svoj vek Bill ovládal pušku až príliš dobre. Ako 11-ročný totiž prišiel o otca, ktorý ako zástanca zrušenia otroctva prišiel o život pri konflikte s rasovým podtónom. V tom istom veku Bill údajne zabil aj svojho prvého Indiána. Jeho láska k streľbe nebola náhodná a už ako malý chlapec túžil po vojenskej uniforme. Matke však dal sľub, že do armády nevstúpi a až po jej smrti si mohol splniť sen - počas občianskej vojny (1861 - 1865) sa stal armádnym stopárom vojsk únie. Zúčastnil sa na niekoľkých bojoch spolu so 7. kansaským plukom.

Buffalo Bill nebol rodinný typ, no napriek tomu sa v roku 1866 oženil. Už pár týždňov po svadbe však so svojím svadobným svedkom Divokým Billom Hickockom odišiel do prérie, vrátil sa k povolaniu armádneho stopára a domov chodil len zriedka.

Zabijak bizónov

Svoju prezývku Buffalo Bill si William Cody „poctivo" odmakal a skutočne zaslúžil. Za 18 mesiacov zabil asi 4200 bizónov. Bol to rekord a Bill nestál so založenými rukami a rozširoval svoj úspech, kde sa len dalo. Dosiahol tým veľkú slávu a neustálym pútaním pozornosti zatienil skutočného rekordéra - Billa Tilgmana, ktorý zabil 7500 bizónov. Tilgmanov rekord je verejnosti dodnes málo známy, čo je dôkazom toho, že už v tých časoch samochvála robila z ľudí celebrity, ktoré si neváhali neprávom privlastniť prvenstvo.

Lenže za majstra v streleckom umení sa nepovažoval len Buffalo Bill. Iný lovec bizónov, Bill Comstock, si tiež privlastňoval titul „Buffalo Bill", a preto vyzval svojho menovca na súťaž o 500 dolárov. To boli na tie časy obrovské peniaze, takže William „Buffalo Bill" Cody výzvu okamžite prijal a urobil dobre, pretože peniaze vyhral. Dvojica súťažila celé dopoludnie, počas ktorého Cody zastrelil 69 bizónov a Comstock „len" 46.

Prezývka „Buffalo Bill" teda na veky vekov prischla Codymu. Buffalo Bill zabil za celú svoju loveckú kariéru asi 40-tisíc bizónov a tak prispel k ich úplnému vyhynutiu a nepriamo aj k neslávnemu osudu Indiánov. Okolo roku 1850 brázdili severoamerické prérie milióny bizónov. Zálesáci spomínali, že ak narazili na stádo, to popri nich prechádzalo niekedy až 40 hodín a tmavá masa tiel siahala až po obzor.

O 30 rokov neskôr bielili prérie už len bizónie kosti (tie sa potom využívali ako hnojivo) a stáda sa scvrkli na tisíce, no a v roku 1888 zostala na prériách necelá stovka bizónov. Mnohí farmári sa však neskôr pričinili o ich záchranu domácim chovom.

Prečo Buffalo Bill kántril bizóny? Rozhodol sa, že za 500 dolárov mesačne bude zásobovať mäsom, bizónimi jazykmi a kožušinou bohatú smotánku na východe, ale aj železničných robotníkov. A tí potrebovali dobré mäso, lenže na lov nemali čas a po celodennej drine určite ani chuť. Preto sa finanční magnáti - bratia Goddardovci - rozhodli, že budú najímať lovcov, ktorí ich budú zásobovať chutným bizóním mäsom.

Železnica sa stavala z východu aj zo západu a trať sa mala spojiť na presne určenom mieste. Buffalo Bill sa preslávil aj tu - náhodou zistil, že nastala chyba v pláne, stred spojenia nebol vymeraný presne a železnice sa už 10 kilometrov stavajú súbežne. Bill so schopnosťami herca túto skutočnosť teatrálne oznámil a pri slávnostnom spojení v Promontory v Utahu si z koláča slávy odhryzol aj on.

Z lovca hercom

V roku 1869 Codyho skontaktoval Edward Judson, ktorý pod pseudonymom Ned Buntline písal zošitové westerny. Mal v úmysle urobiť z Buffala Billa hlavného hrdinu svojich románov. Cody prikývol, a tak Buntline začal chrliť jeden román za druhým. V tom čase až do roku 1872 pôsobil Cody ako hlavný zved 5. kavalérie, a tak Buntlinovi dodával historky, často prikrášlené, priamo z terénu. Buntline, povzbudený úspechmi svojich románov, napísal divadelné predstavenie Stopári prérie.

Premiéra sa konala v Chicagu, mala však jeden háčik - hlavný hrdina Buffalo Bill odmietal vkročiť na javisko a sedel v hľadisku len ako divák. Tesne pred koncom predstavenia ho však Buntline presvedčil, aby sa aspoň postavil a zamával divákom. Výsledok bol viac ako príjemne šokujúci - Buffalo Bill zožal obrovský a dlhotrvajúci aplauz, vďaka čomu zistil, že pre ľudí na východe je naozajstnou žijúcou legendou divokého západu. Rýchlo z neho spadla tréma, spolu s Buntlineom predstavenie v priebehu 48 hodín významne zlepšili o dramatický indiánsky útok, povolali pištoľníka Texaského Jacka a vydali sa na prvé turné po východných mestách Ameriky.

Kým ľudia prijímali Buntlineove dielo viac-menej pozitívne a najviac boli zvedaví na Buffala Billa - žijúcu legendu, tlač sa priam pretekala v nelichotivých replikách. Chicago Inter-Ocean napísal: „Buntlineova hra je taká zlátanina, že je škoda, že autor nezomrel skôr, ako ju napísal." Zahanbiť sa nedal ani New York Herald: „Buntlineov výplod je taký hlúpy a tak herecky odfláknutý, že je až zaujímavý." Tlač bola menej kritická ku Codymu, z úcty k jeho slávnej minulosti i prítomnosti.
 
diel 2

Wild West Show

Buffalo Bill veľmi rýchlo získal herecké sebavedomie a odišiel na východ, kde sa rozhodol založiť vlastnú cirkusovú šou, ktorá by v silne zromantizovaných scénach imitovala umierajúci divoký západ. Cody neprišiel s týmto nápadom prvý, jeho predchodcovia však príliš neuspeli a najmä majiteľ cirkusu P. T. Barnum zažil nepríjemnosť, keď sa mu splašili bizóny a vtrhli medzi obecenstvo.

Cody mal však výdrž, organizačný talent a najmä ťažil zo svojej povesti „kráľa zálesákov". Sprvu nezískal veľkú slávu, zažil aj odmietanie, no nevzdával sa a neskôr dvakrát obišiel celý svet (zastavil sa aj v Česku a na Slovensku) a na jeho predstavenia prichádzali králi a významní ľudia. Šou mala premiéru 17. mája 1883 a o štyri roky neskôr bol jeho cirkus natoľko populárny, že dostal pozvanie do Londýna. Zakrátko to bolo aj Taliansko, Nemecko či Rakúsko-Uhorsko. Toto päťročné európske turné malo obrovský úspech a tak ho po 10 rokoch, počas ktorých prebehla inovácia vybavenia, programu i personálu, Cody zopakoval.

Jeho Wild West Show mala mnoho zamestnancov (denná spotreba bola napríklad 400 litrov mlieka a 800 kg mäsa) - kovbojov, Mexičanov a asi 100 Indiánov. Tých nebol problém zohnať, pretože v rezerváciách mali biedny život a v cirkuse mali aspoň dostatok jedla a pravidelný finančný príjem. Buffala Billa prezývali Siouxovia Pahaska (Dlhovlasý).

Do svojej šou získal aj rôzne zaujímavosti, ako napríklad slávny deadwoodsky dostavník vytiahnutý z priepasti, ale aj veľké hviezdy, z ktorých najžiarivejšou bol jednoznačne náčelník Siouxov Sediaci býk, ktorý dostal povolenie opustiť rezerváciu a rezervačný agent si mädlil ruky, že náčelník prestane podnecovať medzi Indiánmi pôvodný spôsob života. Mnohí obvinili Buffala Billa, že robí obchody s indiánskou cťou, on sa však obhajoval tým, že uňho sa majú lepšie ako v rezervácii, kde živoria. Buffalo Bill z prítomnosti Sediaceho Býka v šou významne profitoval, pretože ho predstavoval ako krvilačného vraha generála Custera (Custerov vrah dodnes nie je známy, aj keď túto rolu po bitke pri Little Big Horne často pripisovali náčelníkovi Čejenov Dážď v tvári, ktorý sa však obvineniam vytrvalo bránil).

Aj tu sa však potvrdilo, že je jedno, či ide o belocha, alebo Indiána, známe osobnosti majú radi popularitu a ani Sediaci Býk sa falošnej úlohe Custerovho vraha príliš nebránil. Sám to obhajoval tým, že tak získa viac peňazí pre svoj ľud a známy bol aj rozdávaním peňazí chudobným deťom z veľkých miest, pričom nehľadel na farbu pleti. Keď sa jedného dňa Býk s cirkusom rozlúčil, dostal od Codyho do daru sombrero a bieleho koňa, ktorý sa stal v roku 1890 svedkom jeho vraždy.

Little Big Horn

Buffalo Bill vo svojej šou slávnu bitku pri Little Big Horne takticky prekrútil. Pod strechou jeho cirkusového stanu totiž nezvíťazili Indiáni, ako to bolo v skutočnosti, ale belosi, pričom Bill si nedal ujsť úlohu generála Custera, ktorý na konci predstavenia predstavoval víťazstvo pokroku a civilizácie. Toto predstavenie vzhliadla aj vdova po generálovi - Elisabeth Custerová. Nie je známe, na základe čoho Indiáni pristúpili na prekrútenie dejín, vysvetlenie by však dávala ich všeobecná mienka o konaní belochov, ktoré bolo pre nich takmer vždy nepochopiteľné, a tak sa nad ním prestali zamýšľať. Faktom je, že Bill s partiou kovbojov dávali v tejto šou Indiánom poriadne na frak a indiánske šípy boli neškodné...

Ďalšími hviezdami šou boli desperádo Texaský Jack, čarostrelkyňa Annie Oakley, zálesáčka Calamity Jane a krátky čas aj legendárny dobrodruh Divoký Bill Hickock - ten však ako herec totálne prepadol a po ôsmich mesiacoch šou opustil. Annie Oakley však bola miláčikom publika, jednou z najväčších hviezd predstavenia a pravicu jej stisla waleská kráľovná a jej strelecké umenie obdivoval i náčelník Sediaci Býk, ktorý jej dal meno Little Miss Shure Shot - Malá slečna istá rana. Buffala Billa sprevádzala s jeho cirkusom až do roku 1911, keď ako 45-ročná ukončila streleckú kariéru.

Ani samotný Cody sa nedal zahanbiť - skvelo strieľal z koňa počas cvalu a divákov zabával odstreľovaním guličiek, pričom zo sto trafil vždy aspoň 90. Aj zálesáčka Calamity Jane bola legendou západu, no až príliš často sa pozerala na dno pohárika. Aby jej pomohol, Cody ju angažoval do svojej šou a s ňou navštívila aj Anglicko, s úmyslom vyhľadať tu svoju dcéru. Tá však mala už svoj vlastný život, matku Calamity nikdy nepoznala a jej nevlastný otec bol výrazne proti akémukoľvek pokusu o jej vrátenie Calamity, s ktorou by ju čakala viac ako neistá budúcnosť.

A tak Calamity Jane opäť utápala svoj žiaľ v bitkách, alkohole a neskrývanom pohŕdaní anglickou smotánkou. To Buffallo Bill ako zamestnávateľ netoleroval, a tak Jane zo svojich služieb prepustil.

Z cirkusu naspäť do prérie

Cody musel svoje turné trikrát prerušiť. Najskôr dostal správu, že mu vážne ochorel syn Kit Carson (pomenoval ho po slávnom westmanovi) a prišiel na poslednú chvíľu, aby stihol jeho posledný výdych. V roku 1876, po slávnej bitke pri Little Big Horne, si Cody zvýšil svoj kredit vlastenca a odišiel pomôcť potlačiť povstanie Čejenov. Oddiel, v ktorom robil stopára, narazil pri Warbonnet Creeku (dnešná Nebraska) na skupinu Čejenov pod vedením nižšieho náčelníka menom Žltá ruka. Došlo k boju, v ktorom Buffalo Bill Čejena zabil, následne oskalpoval a s heroickým výkrikom „Prvý skalp za Custera" si víťazoslávne zasunul zakrvavený chumáč vlasov za opasok.

Pritom Cody vôbec nebol zabijak Indiánov, za akého ho mnohí považovali. Neskôr ako jeden z prvých belochov vyhlásil, že bitka pri Little Big Horn nebola masakrom, ale bojom, v ktorom sa Indiáni bránili neuváženému Custerovmu útoku a proste zvíťazili. Buffalo Bill sa aj preslávil výrokom: „Všetky indiánske povstania vyprovokovala vláda svojimi nedodržanými sľubmi."

Tretie prerušenie cirkusového turné prišlo v roku 1890 od generála Milesa, ktorý Codyho povolal, aby skrotil náčelníka Sediaceho býka, ktorý sa opäť chystal vykopať vojnovú sekeru. Toho však stihli zavraždiť vlastní súkmeňovci a Buffalo Bill sa mohol vrátiť k svojej šou.

Stará sláva a koniec

Buffalo Bill si vraj neskôr rád vypil, príčinou bol možno nie príliš príkladný rodinný život či smrť syna a neskôr aj dcéry. Niektorí dokonca hovorili, že Bill bol ťažký alkoholik, jedinou jeho výhodou vraj bolo, že zniesol oveľa viac ako ktokoľvek iný, takže za naoko triezvym Codym sa niekedy skrývalo pár deci tvrdého alkoholu. Ktovie...

V každom prípade zastávkami Wild West Show v Česku (Praha, Brno, Olomouc, Liberec) či 26. júna 1906 v Košiciach sa pomaly, ale isto završovala úspešná časť života Willama Codyho, nazývaného Buffalo Bill. Ľudí pomaly prestali baviť roky nemenné scény a na šou postupne zabudli. Cody žil už len zo starej slávy, stával sa námetom filmov či zošitových románov a začal investovať.

Medzi jeho záujem patrila priehrada či vlastné mestečko Cody. Všetko to však boli stratové podniky vrátane investície do nerastov v Arizone a klinec do rakvy podnikania si dal Cody v deň, keď sa rozhodol investovať do filmu. Práve rozvoju kinematografie totiž pripisoval úpadok svojej šou, a preto nakrútil veľkofilm Posledná indiánska bitka. Neuspel.

To už hral vabank, pretože do filmu vrazil posledné peniaze a v roku 1913 úplne skrachoval. Všetko, čo sa týkalo jeho šou, musel ponúknuť do dražby, aby zaplatil dlhy, a to bol pre neho krutý úder.

Zomrel 10. januára 1917 v Denveri na zlyhanie obličiek - starý, sklamaný neúspechmi posledných rokov a zdanlivo zabudnutý. Napokon sa však postaral ešte o jeden rozruch - na jeho pohrebe sa zišlo vyše 1000 pamätníkov a obdivovateľov.

 

Buffalo Bill na Slovensku!


V roku 1906 Wild West Show Buffalo Billa navštívila so svojim predstavením aj územie Slovenska a to konkrétne Košice. Dňa 26. júna 1906 skoro ráno dorazili z Miškolca tri špeciálne vlaky s W.W.S. V Košiciach sa uskutočnili dve predstavenia, jedno o druhej popoludní a druhé o ôsmej večer už pri umelom osvetlení...

Buffalo Bill je nepopierateľne jednou z najznámejších postáv histórie Divokého Západu. Hádam o žiadnej osobe sa v súvislosti s osídľovaním tejto oblasti nepopísali toľké príhody ako o práve tomto mužskom symbole cowboyov. Nepoznám nikoho z priekopníkov Západu o kom by sa navymýšľalo toľko najnepravdepodobnejších historiek a príbehov ako o ňom. Tieto historky sa o Buffalo Billovi šírili už aj počas jeho života a to nielen v Amerike, ale aj v Európe. On sám sa týmto výmyslom nijako nebránil, pretože mu to slúžilo ako reklama. Raz sa dokonca s úsmevom vyjadril, že „už sám nerozoznám pravdu od výmyslu"...

VZNIK PONY EXPRESSU



Buffalo Bill, vlastným menom William Frederick Cody sa narodil 26. februára roku 1846 neďaleko mestečka LeClair v štáte Iowa. V roku 1854 sa celá rodina presťa*hovala do Kansasu. Kansas bol v tej dobe divokou kra*jinou, prvou kde vzplanul konflikt medzi Severom a Ju*hom, plnou slobodných Indiánov a obrovských stád bizónov. Williamov otec, vášniví zástanca zrušenia otroc*tva, sa onedlho potom ako sa rodina prisťahovala zaplie*tol do farmárskeho, rasovo motivovaného konfliktu, kto*ré v Kansase neboli výnimočné. V jednej takejto šarvátke utrpel smrteľné zranenie a Billova rodina bola odrazu bez najväčšej opory a živiteľa. Mladý Bill, ktorý mal vtedy iba 11 rokov bol preto nútený aktívne sa podieľať na obžive rodiny. Jeho matka mu pomohla nájsť zamestna*nie v dopravnej spoločnosti Russell, Majors and Waddell v Leavenworthe kde Bili pracoval ako pacholok a neskôr ako sprievodca zásobovacích kolón premávajúcich na Západ a späť. V roku 1860 nutná potreba poštového spojenia medzi štátom Missouri a Kaliforniou, spôsobila vznik známeho Pony Expressu. Podľa väčšiny prameňov, v tých časoch pracoval mladý Bill pre Pony Express ako kuriér. Nie*ktorý historici však tento fakt spochybňujú a obviňujú Buffalo Billa, že si svoje jazdenie pre P.E. vymyslel, aby tak ešte viac obohatil svoj aj tak už dosť dobrodružný život. Ja osobne by som sa rovnako priklonil k tejto teórii, pretože podľa mojich informácii boli pre vstup do P.E. dosť prísne podmienky, ktoré Bill v tak mladom veku pravdepodobne nespĺňal /na obrázku ako 19-násť rončný/. V každom prípade mal Bill od svojich jedenástich rokov dostatok príležitostí nato, aby nadobudol vlastnosti, ako sú odvaha, orientačný zmysel, jazdecké umenie a podobne, ktoré v neskoršom živote využil. Počas Občianskej vojny Bill ostal verný odkazu svojho otca a narukoval v roku 1864 do armády Únie. Slúžil v 7.kansaskom jazdeckom pluku a zúčastnil sa niekoľkých bitiek.Po vojne v roku 1866 sa oženil s Louisou Maude Fredericiovou, ktorú však po krátkom čase opustil a vydal sa na Západ. Tam sa zo začiatku pretĺkal ako vedel, určitý čas pôsobil ako lovec zveri, civilný armádny zved a stopár. Neskôr, v druhej polovici roku 1867 si našiel zamestnanie v spoločnosti Union Pacific Railway ako lovec bizónov. Jeho prácou bolo na zabezpečenie stravy pre železničných robotníkov, zastreliť dva*násť bizónov denne. Bill si svoje pracovné povinnosti plnil vzorne a časom nadobudol v zabíjaní bizónov znač*nú prax, čo dokázal aj víťazstvom v súťaži so slávnym lovcom bizónov Billom Comstockom v pomere 69 : 46 zabitých zvierat v priebehu ôsmych hodín. Týmto víťaz*stvom si vyslúžil neskôr po celom svete známu prezývku Buffalo Bill. Ako uvádzajú niektorí autori, za celú svoju krátku kariéru lovca bizónov zabil približne 4500 týchto nádherných zvierat.



STOPÁRI PRÉRIE

Vďaka tomu sa stal slávnym a začali sa o ňom šíriť rôzne historky, na ktorých bolo väčšinou viac výmyslu ako pravdy. V roku 1869 sa Buffalo Bill stretol s publi*cistom a novelistom Edwardom Judsonom, ktorý si za*rábal písaním brakových príbehov z Divokého Západu, pod pseudonymom Ned Buntline. Hneď po tomto stret*nutí Ned Buntline napísal niekolko poviedok, ktorých hlavným hrdinom bol Buffalo Bill. Publikoval ich na pokračovanie v týždeníku New York Weekly. V rozmedzí rokov 1869 až 1872 už Bill pôsobil na Západe ako hlavný zved 5.kavalérie, ktorým sa stal na odporúčanie generála Sheridana. V roku 1872 Ned Buntline ako reakciu na priaznivý ohlas čitateľov na príbehy o Buffalo Billovi napísal scenár divadelnej hry „Stopári prérie" v troch dejstvách. Ned sa snažil všemožne presvedčiť Buffalo Billa, aby v tejto hre zahral sám seba, pretože hlavným hrdinom bol samozrejme on. Podarilo sa mu to iba čiastočne, lebo Buffalo Bili sa zúčastnil premiéri predsta*venia v divadle Bowery v Chicagu iba ako divák. Nechal sa však nahovoriť, aby sa na konci predstavenia postavil a pozdravil divákov. Dostalo sa mu obrovského aplauzu a potlesku, ktorý nečakal. Pre ľudí na východe bol ste*lesnením dobyvateľa a hrdinu. Uvedomil si, že z takejto popularity môže čosi vyťažiť a definitívne sa dal na hereckú dráhu. Ned Buntline za 48 hodín prerobil hru „Stopári prérie", skrátil nudný text a rozmnožil scény s útokmi Indiánov. Aby si Buffalo Bill nepripadal na diva*delných doskách taký osamelý, Ned na Billovo odporú*čanie angažoval jeho starého kamaráta z plání Texaského Jacka Omohundra. Potom už nič nebránilo tomu, aby sa pustili na turné po mestách amerického východu. Samo*zrejme obidvaja westmani boli všetkým možným len nie hercami a tak sa len veľmi ťažko a pomaly zbavovali trémy a zábran. Napriek tomu o divákov núdza nebola. Ľudia však boli viac zvedavý na pravých mužov západu ako na samotné predstavenie. Úplne odlišne sa k tomu stavala tlač. Po prvom predstavení v ktorom už účinkoval aj Buffalo Bill, noviny Chicago Inter Ocean napísali, že „Buntlinova hra je tak krikľavý nezmysel, že je škoda, že sa autor nezabil skôr ako ju napísal". Vystupovali v Bos*tone, vo Philadelphii, v New Yorku a všade ich diváci vítali rovnako srdečne. Reakcie v novinách na ich vystúpenia boli skoro všade rovnaké. Napríklad New York Herald napísal, že „Buntlinovo dielo je tak hlúpe a pred*stavenie natoľko zlé, že sa tým stáva takmer zaujíma*vým". V hodnotení hercov vždy najhoršie obišiel autor hry Ned Buntline, o ktorom písali, že je „motajúca sa imbecilita". Buffalo Bill mal u novinárov akú takú úctu a rešpekt a len vďaka tomu sa jeho hodnotenia nepodo*bali tým Buntlinovým. Skôr ho novinári ľutovali, že sa na také čosi dal vôbec nahovoriť. V roku 1873 sa k pred*staveniu na Billove pozvanie pridal Divoký Bill Hickock, ktorý však pri tom vydržal iba osem mesiacov. Onedlho potom ako Hickock show opustil sa Buffalo Bili osamos*tatnil a rozišiel sa s Nedom Buntlinom a založil si vlastné putovné divadlo. Dôvodom jeho nespokojnosti boli, že vraj peniaze. Ako managera si najal veľmi schopného a čestného človeka, istého Johna M. Burka. Angažoval desať skutočných Indiánov a krotiteľa so živým medve*ďom. Mnoho autorov mu ponúkalo rukopisy svojich di*vadelných hier, takže o námety nemal núdzu. Názvy hier, ktoré hrali ako napríklad: „Troska prérie", „Posledná stopa", „Prvý skalp pre Custera" a iné, hovoria samé za seba. Vo svojej hereckej kariére Buffalo Bill pokračoval so svojim putovným divadlom až do roku 1883, kedy založil Wild West Show, vďaka ktorej sa preslávil po celom svete. Premiéra tejto velkolepej ukážky Divokého Západu sa uskutočnila 17.mája roku 1883 v Omahe.
 




Keď 17. mája 1883 mala Buffalo Billova Wild West Show (dalej už len W.W.S.) svoju premiéru samotný Buffalo Bili ani len netušil, že sa mu týmto predstavením podarí presláviť skoro po celom svete. Vďaka nemu sa W.W.S. stala pevnou súčasťou histórie Divokého Západu. Zinscenovať a uskutočniť takéto predstavenie však nebola jeho myšlienka. Šikovne sa mu podarilo iba nadvia*zať na čiastkové úspechy svojich predchodcov, ktorými boli napr. Phineas T. Barnum, Joseph McCoy a plukovník Sydney Barnett. P.T. Barnum alias Veľký Barnum usporiadal ako prvý, už v roku 1843 predstavenie, v ktorom sa snažil o ukážku lovu na bizóny pomocou lasa. Skončilo to fiaskom, pretože bizóny sa splašili, vtrhli medzi obecenstvo, ktoré sa samozrejme rozutekalo. Keďže aj napriek takýmto nepríjemnostiam podobné predstavenia lákali davy ľudí, Cody vďaka svojej povahe neodolal, aby čosi podobné neskúsil zorganizovať aj on. Rozhodol sa, že divákom ukáže veľkolepú show, kone, cowboyov, pravých Indiánov, bizóny, zálesákov, Mexičanov, kryté vozy, jazdcov Pony Expressu a preslávený deadwoodský dostavník. Ukáže ľuďom na východe to, čo ešte na vlastné oči nikdy nevideli. Slávnostná premiéra v Omahe sa neminula účinku a zožala veľký úspech. Potom už neostá*valo nič iné, len že sa W.W.S. pustila na svoje prvé turné po mestách Ameriky a juhovýchodnej Kanady. Ešte predtým, však Billov spolumajiteľ a zároveň priateľ Nate Salsbury, veľmi šikovný a obchodne nadaný človek, upravil predsta*venie. Posilnil westernovú náplň a jazdecké čísla na úkor cirkusových manierov, čo umocnil aj angažovaním veliteľa pawneeských zvedov Franka Northa a kráľa cowboyov Bucka Taylora. V roku 1885 Buffalo Bili angažoval známeho náčelníka Sediaceho Býka /na spoločnom obrázku/, ktorý v každom meste priťahoval obrovské davy ľudí. Každý na východe bol zvedavý na Indiána, ktorý bol podľa verejnosti zodpovedný za Custerovu porážku a smrť. Návštevníci mu po každom predstavení vnucovali drobné za jeho fotografie s podpisom. Väčšinu takto utŕžených peňazí rozdal žobrákom a deťom, ktoré sa okolo neho neustále tmolili. Po skončení sezóny Se*diaci Býk cirkus opustil a vrátil sa do rezervácie Standing Rock. Na rozlúčku dostal náčelník od Buffalo Billa dar, bieleho cirkusového koňa a veľké sombrero. V poniekto*rých prameňoch sa uvádza, že Sediaci Býk pôsobil v cir*kuse až dva roky, mne osobne sa to ale zdá málo pravdepodobné.

TURNÉ PO EURÓPE

V roku 1887 už bola W.W.S. taká populárna, že ju pozvali do Londýna pri príležitosti Výstavy umenia, prie*myslu a výroby Spojených Štátov. Buffalo Bili sa snažil na túto cestu znovu získať Sediaceho Býka, ale ten zdvorilo odmietol, pretože v siouxských rezerváciách sa schyľovalo k problémom a konfliktom. V Londýnskom amfiteátri desaťtisíce ľudí sledovalo vystúpenia stovky indiánskych mužov, žien a detí, šesťdesiatich cowboyov a cowgirls, 180 koní a dvadsiatky bizónov a ďalších zvierat typických pre Ameriku. Predstavenie sa na anglickej pôde stretlo s veľ*kým úspechom, zvlášť keď ho navštívil aj princ waleský, budúci kráľ Eduard VII a na jeho odporúčanie si kráľovná Anglicka Viktória, objednala špeciálne, exkluzívne predsta*venie pre seba a svojich asi 300 hostí. To bola pre Buffalo Billa tá najlepšia reklama, z ktorej ťažil v priebehu ďalších mesiacov londýnskeho pobytu. V tom čase bol jedným z Indiánov vystupujúcich vo W.W.S. aj vtedy len 24-ročný známy lakotský svätý muž Čierny Jeleň. Bill ho aj s desiatkami ďalších Siouxov najal pre show v roku 1886. Keď sa po približne polročnom pôsobení v Londýne, show presunula do Manchesteru, Čierny Jeleň sa tam spolu s ďalšími piatimi súkmeňovcami stratil a zmeš*kal loď, ktorou sa W.W.S. vrátila späť do Ameriky. Netrvalo dlho a Buffalo Bili sa opäť vypravil so svojim predstavením na Starý kontinent. Tentokrát to bola Paríž, v ktorej sa 19. mája 1889 stala W.W.S. nezávislým doplnkom Svetovej výstavy. Zhodou šťastných okolností práve v tom čase v Paríži pobýval už dávno stratený a zabudnutý Čierny Jeleň, ktorý Buffalo Billa vyhľadal hneď ako sa dozvedel o prítomnosti W.W.S. s nádejou, že sa čoskoro vráti domov. Bill sa úprimne potešil, že ho vidí živého a zdravého a hneď mu ponúkol návrat domov alebo nové angažmá v show. Čierny Jeleň si vybral to prvé. Tak sa potom ako mu Buffalo Bill kúpil lístok na loď a dal vreckové, dostal šťastne domov. Po skoro polročnom pôsobení v Paríži sa W.W.S. presunula do Španielska, konkrétne do Barcelony a potom ďalej do ďalších štátov Európy ako bolo Taliansko, Nemecko, Rakús*ko-Uhorsko a pod. Až do roku 1892 sa W.W.S. držiavala hlavne v Európe. Buffalo Bili sa s niekoľkými ďalšími zamestnencami medzitým vrátil do Ameriky aj kvôli tomu, aby najal nových Indiá*nov, ako to bolo je*ho zvykom. Buffalo Bill sa väčšinou, pokiaľ to bolo mož*né, snažil každú novú sezónu angažovať nových Indiánov. Najradšej najímal Lakotov, Sajenov a Arapahov, lebo ako sa sám vyjadril - "vydržali viac než iní". Okrem už spomínaného Sediaceho Býka a Čierneho Jeleňa sa mu podarilo počas éry W.W.S. najať viacerých viacmenej známych bojovníkov a náčelníkov. Medzi inými aj popredného bojovníka Oglalov Železného Chvosta, ktorý bol podľa niektorých prameňov v roku 1913 modelom pre známu päťcentovú mincu. V roku 1892 ukončil Buffalo Bill svoje veľké európske putovanie tam kde ho v roku 1887 začal, a to v Londýne.buffalo1o návrate do Ameriky si Buffalo Bili a Nate Salsbury začali uvedomovať, že predstavenie je potrebné podstatne oboha*tiť. Obecenstvo v Amerike sa už postupne nabažilo stále sa opakujúcich vystúpení cowboyov a Indiánov. Rozšírili preto v roku 1893 show o ďalšie skupiny jazdcov z celého sveta. Angažovali juhoamerických gaučov, kavkazských kozákov, japonských samurajov, severoafrických berberov a ďalšie uniformované jazdecké skupiny z Európy. W.W.S. z tohto dôvodu dostala aj nový názov a to Congress of Rough Riders of the World (Zhromaždenie drsných jazdcov sveta). Toto nové pomenovanie sa už potom na reklamných plagátoch objavovalo so starým. Obohatenie a spestrenie show sa hneď ukázalo ako veľmi dobrý obchodnícky krok, pretože sezóna 1893 bola finančne najúspešnejšia. V nasledujúcich rokoch Bill investoval nemalé finančné prostriedky do výstavby priehrady na rieke Shoshone v se*verozápadnom Wyomingu a v polovici 90-tych rokov do budovania mestečka Cody, ktoré sám založil. Po desiatich rokoch strávených v Amerike sa neúnavný Buffalo Bili znova rozhodol pre európske turné, ktoré v ro*ku 1902, začal už tradične v Londýne. Do Európy vyrazil s ansámblom o počte 800 ľudí, z toho polovica vystupovala priamo na scéne. Len pre zaujímavosť, vtedajšia tlač udávala, že show denne skonzumovala 400 litrov mlieka, cez 170 kg zemiakov a 800 kg mäsa.



WILD WEST SHOW V KOŠICIACH

V roku 1906 W.W.S. navštívila so svojim predstavením aj územie Slovenska a to konkrétne Košice. Dňa 26. júna 1906 skoro ráno dorazili z Miškolca tri špeciálne vlaky s W.W.S. V Košiciach sa uskutočnili dve predstavenia, jedno o druhej popoludní a druhé o ôsmej večer už pri umelom osvetlení. Tomu predchádzala slávnostná prome*náda po Hlavnej ulici v doobedňajších hodinách, počas ktorej na košickom Dobytčom trhu v južnej časti mesta vyrástla aréna dlhá 168 m a široká 56 m s hľadiskom pre viac ako 10 000 divákov. Svedectvom o týchto vystúpeniach "Kráľa prérie" v Košiciach, sú záznamy v mestských archívoch a reklamné inzeráty z vtedajšej tlače v maďarčine (osobne som mal možnosť vidieť aj fotografiu Buffalo Billa na schodišti pred košickou železničnou stanicou). Ihneď po ukončení večerného vystúpenia sa W.W.S. opäť naložila do vagónov a postupovala ďalej na východ do Užhorodu a Mukačeva. Celkove na tomto turné W.W.S. vystupovala v 50 mestách Rakúsko-Uhorska. Je zaujímavé, že nikdy nevystupovali na území Čiech, iba na Morave. Buffalo Bill nikdy nebol v Prahe aj napriek tomu, že okolo prechádzal do Nemecka. Túto skutočnosť niektorí českí autori silne popie*rajú. Po svojom návrate do Ameriky na jeseň roku 1906 bol Buffalo Bili na vrchole svojej slávy, ale ako to už býva veľmi skoro prišiel pád. W.W.S. začala strácať divákov, ktorých už omrzelo stále pozerať na tie isté čísla. Buffalo Bili sa dostal do veľkých dlhov, pretože peniaze zarobené potom koni, Indiánov a ďalších zamestnancov nerozumne investoval do stratových podnikateľských akti*vít. Okrem už spomínanej priehrady a mestečka Cody financoval aj výstavbu cesty do Yellowstonského národného parku a do prieskumu nerastných ložísk v Arizone. Výcho*disko z vážnych finančných problémov sa snažil hľadať v spojení svojej W.W.S. s podnikom Pawnee Billa pod ná*zvom Great Far East, ktorý bol podobného zamerania. Ani to však nepomohlo. Obaja showmani sa zhodli na tom, že stúpajúci počet prázdnych sedadiel v ich hľadisku má na svedomí kinematografia. Svoje posledné peniaze vložili do založenia filmovej spoločnosti Buffalo Bili and Pawnee Bill Company a natočili veľkofilm "Posledná indiánska bitka". Aj to však skončilo fiaskom a v roku 1913 prišiel už dlho očakávaný krach. Majetok W.W.S. šiel do dražby a Buffalo Bili sa stal žijúcou atrakciou konkurenčných podnikov, najprv cirkusu Sells-Floto a neskôr westernovej revue bra*tov Millerových, aby aspoň čiastočne splatil dlhy. Bol to zúfalý a veľmi smutný koniec starého hrdinu a showmana. Buffalo Bili zomrel 10. januára 1917 v Denveri na zápal pľúc, úplne zabudnutý v kruhu svojich najbližších príbuz*ných. To, čo vo svojom živote prežil a čo počas neho dokázal si zasluhuje úprimný obdiv. Jeho Wild West Show videli milióny ľudí bezmála v 1000 mestách dvoch kontinentov a to ozaj nepotrebuje komentár.
 
Reklama