Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Doňa Marína a dobytie Mexika

1. 6. 2009
Doňa Marína a dobytie Mexika

Pád ríše Aztékov v roku 1521 patrí k najvýznamnejším kapitolám v dejinách Nového sveta. Je dielom španielskych dobrodruhov vedených Hernánom Cortésom, no jednu z najvýznamnejších úloh v ňom zohrala žena...
... dokonca Indiánka, ktorú si dobyvatelia veľmi vážili, pretože jej pomoc už súčasníci pokladali za neoceniteľnú.

Úcta k nej spočíva v samej podstate charakteru Španielov. Na začiatku 16. storočia ovládala Pyrenejský polostrov renesancia a ideál chrabrého rytiera, ktorého svätou povinnosťou je ochraňovať bezbranné dámy, tam našiel úrodnú pôdu. Táto romantická črta, ktorú si španielski conquistadori priniesli aj do zámorských kolónií, stála v ostrom protiklade voči aztéckemu správaniu sa k ženám. Nemožno síce tvrdiť, že Aztékovia si ženy nevážili, ale ich úcta vyplývala z faktu, že dejiny tohoto indiánskeho národa neustále sprevádzali vojny, a teda ženy požívali vážnosť ako rodičky bojovníkov. V spoločnosti však zaujímali podradné postavenie. Svedčí o tom i fakt, že v rituáloch založených na obetovaní ľudí, ktorých srdcia dodávajú slnku (= hlavný boh Huitzilopochtli) silu potrebnú na púť po oblohe, dochádzalo k ženským obetiam len vo výnimočných prípadoch (napr. pri obradoch plodnosti). Ženské‚ srdcia mali nízku hodnotu, najviac sa cenili srdcia bojovníkov, a to tých najstatočnejších (1). Keď dobyvatelia obliehali hlavné mesto Mexika Tenochtitlán, aztécki bojovníci im v prestávkach medzi bitkami ustavične nadávali do žien, prirovnávali ich k ženám, vyzývali ich do boja a odmietali vyjednávať o mieri, pretože „...reči prislúchajú ženám, mužom zbrane“ (2). Keď muža prirovnali k žene, znamenalo to najťažšiu urážku. O nadradenom postavení muža voči žene v aztéckej spoločnosti podáva názornú predstavu úryvok zo starej aztéckej básne Pieseň hrdličiek:

Čo si mám počať?
Môj muž ma drží, ako by som bola
lesný červený kvet
skrkvá ma v dlani a odhodí preč (3).
Kto bola teda tá žena, ktorej Španieli vďačia za tak veľa? Najviac rozšírená podoba jej mena znie Malinche. Patrila k jazykovej skupine nahuatl, ktorej príslušníkmi boli aj Aztékovia, a pôvodne sa zrejme volala Malinalli. Keďže pochádzala zo šľachtickej rodiny, pridávala sa k jej menu prípona -tzin (Malintzin). Pravdepodobne španielskym skomolením tejto formy vznikla už spomínaná podoba Malinche. Keď sa dostala ku conquistadorom, bola pokrstená a dostala španielske meno Marína (4). Narodila sa v obci Painala v kraji Coatzacoalcos ako dcéra kazika (náčelníka) Painaly a najznámejší kronikár dobytia Mexika Bernal Díaz del Castillo uvádza, že po otcovej smrti sa jej matka vydala za mladého kazika, splodili spolu syna, ktorého mali veľmi radi, a preto sa rozhodli, že sa Maríny ako dedičky zbavia. Predali ju do Xicalanca, odkiaľ sa dostala do Tabasca a vyhlásili, že zomrela (5). V Tabascu sa stala otrokyňou kazika z kmeňa Mayov a naučila sa maysky, čo sa neskôr Španielom veľmi zišlo.

A ako doňu Marínu Španieli získali? Tu treba pripomenúť, že výprava Hernána Cortésa nebola prvá. Už v roku 1517 tri lode pod vedením Hernádeza de Cordoba pristáli po búrke na yucatánskom polostrove a o rok neskôr prebádal Juan de Grijalva pobrežie až po vlastné Mexiko (6). Hoci tieto expedície nepriniesli žiadne prevratné zisky, neprenikli do vnútrozemia a vyplnili ich neustále boje s Maymi (v prípade Cordobu sám veliteľ dokonca na následky zranenia zomrel), predsa len získali mnoho správ o bohatej krajine ďalej na západe, kde je omnoho viac zlata ako na území obývanom Maymi.

Na základe týchto informácií vystrojil Hernán Cortés v roku 1519 na Kube tretiu výpravu, ktorej cieľom bolo objaviť a dobyť túto krajinu. Jeho vojsko tvorilo 110 námorníkov, 553 vojakov, vrátane 32 arkebuzierov a 14 delostrelcov, a 200 Indiánov. Mal k dispozícii 10 väčších a 4 menšie falkonety a len 16 koní (7). Neskôr sa jeho mužstvo rozrástlo o ďalších 900 vojakov, ktorých za ním poslal kubánsky guvernér Diego de Velázquez, pretože Cortés vyplával bez jeho povolenia. Cortés ich však porazil a sľubmi získal na svoju stranu.
Prvú zastávku urobil Cortés na ostrove Cozumel a potom pokračoval tak ako predtým Grijalva pozdĺž pobrežia až do Tabasca, kde zviedol víťaznú bitku s veľkým mayským vojskom. Po porážke mu Indiáni priniesli množstvo darov, medzi ktorými boli aj zlaté predmety. Na otázku odkiaľ berú zlato, ukázali na západ a opakovali slovo „Mexiko“ (8). Španieli dostali aj dvadsať mladých otrokýň, medzi ktorými bol dar najvzácnejší - doňa Marína. Jej jazykové schopnosti sa onedlho prejavili.

Keď Cortés odplával z Kuby, vzal so sebou indiánskych tlmočníkov Juliána a Melchiora, pochádzajúcich z yucatánskeho mysu Catoche. Obaja sa zúčastnili už Grijalvovej výpravy, ale neboli príliš spoľahliví (Melchior z Cortésovej armády dezertoval a podnietil Indiánov z Tabasca ku vzbure). Na Cozumeli však získal nečakanú pomoc v osobe Španiela Jéronima de Aguilara. Jeho zaujímavý príbeh začal v roku 1511, keď na Yucatáne stroskotala španielska loď. Tí, čo prežili, sa dostali do mayského otroctva a do Cortésovho príchodu už žili len dvaja. Cortés chcel vykúpiť oboch, ale záujem o to mal len Aguilar. Gonzalo Guerrero, pôvodom z Palosu, našiel medzi Maymi nový domov, oženil sa, mal tri deti, tetovanú tvár, prepichnuté uši a dolnú peru. U Indiánov sa tešil veľkej vážnosti, stal sa kazikom a sám neskôr viedol bojovníkov proti Španielom a v bojoch proti bývalým krajanom aj zahynul.
Aguilar, ktorého rodiskom bola Écija, sa za osem rokov v otroctve naučil dokonale maysky (španielčinu si naopak musel obnovovať) a Cortésovi preukázal veľké služby ako tlmočník (9). Lenže Aguilar ovládal iba yucatécku mayštinu, čo sa prejavilo krátko po bitke pri Tabascu, keď Cortésa navštívili vyslanci aztéckeho vládcu Motecuhzomu II. Jazyku nahuatl, ktorým hovorili, Aguilar nerozumel. A vtedy pred nich predstúpila Marína, povedala zopár slov...a v tej chvíli sa vytvoril pozoruhodný komunikačný reťazec. Marína sa v nahuatli rozprávala s Aztékmi, prekladala Aguilarovi do mayského jazyka, ten Cortésovi do španielčiny a zasa naopak. Neskôr sa tento reťazec skrátil, pretože jazykovo nadaná Marína sa rýchlo naučila po španielsky (10).

V komunikácii, ale najmä v interpretácii rôznych znamení treba hľadať ďalšiu dôležitú príčinu pádu Mexika. V Novom svete sa stretli dva diametrálne odlišné spôsoby myslenia, čo malo v konečnom dôsledku neblahé následky pre Indiánov. V živote Aztékov hralo významnú úlohu veštenie. Všetko, čo sa udialo, malo nejaký význam, ktorý bolo potrebné rozlúštiť. Aztécke predpovedanie budúcnosti malo dve formy. Cyklická bola založená na náboženskom kalendári rozdelenom do 13 mesiacov po 20 dňoch. Každý deň bol niečím výnimočný a to sa prenášalo na činy v ten deň vykonané, ale najmä na narodené deti. Veštec takto dokázal predpovedať, či bude dieťa bohaté, či chudobné, odvážne, či zbabelé, atď. Ak sa narodilo v zlý deň, meno mu dali až v priaznivejší deň. Druhá, jednorazová metóda veštenia mala formu predpovedí. Jej základ tvorili udalosti, vymykajúce sa zo zavedeného poriadku. Tieto sa v zásade interpretovali ako nepriaznivé. Smútok zajatca, prebehnutie myši cez chrám, alebo prírodné úkazy, to všetko znamenalo blízke nešťastie. Aztécky svet bol plný najrozličnejších znamení, a teda aj najrozličnejších interpretácií (11). A Aztékovia boli presvedčení, že sa všetko splní. To, čo im prostredníctvom kňazov sprostredkovali bohovia, sa nedalo zmeniť.
Španieli sa správali inak. Rady svojho Boha počúvali len v tom prípade, ak sa zhodovali s ich plánmi, alebo so správami získanými od informátorov. Už Juan Díaz, ktorý sprevádzal Grijalvu, píše: „Taktiež sme rozpoznali ďalšie znamenia, z ktorých vyplývalo, že si Boh praje, aby sme v záujme viery túto zem kolonizovali“ (12). Pre Aztékov znamenal príchod Španielov naplnenie množstva nepriaznivých znamení (zjavenie kométy, požiar Huitzilopochtliho chrámu, atď.), kým Cortés, hoci bol prísnym kresťanom, odmietal v podobných situáciách božiu vôľu, alebo si znamenia vykladal tak, ako mu to vyhovovalo (13).
 
V konaní Španielov i Aztékov možno vypozorovať tri hlavné motivácie. Pre dobyvateľov to bolo najmä zlato a kresťanstvo. Cortés ešte na Kube zdôvodnil svoj príchod do kolónií tým, že prišiel „...po zlato a nie sa prplať v zemi ako nejaký sedliak“ (14). Vidina rýchleho zbohatnutia hnala Španielov za more, aj keď nie vždy sa im vyplnila. Cortés sa odlišoval od svojich predchodcov tým, že kým oni chceli bohatstvo čo najrýchlejšie a nič iné ich nezaujímalo, on sa snažil spoznať najprv krajinu a jej obyvateľov, aby potom mohol získať všetko.
Druhým významným faktorom bolo nesporne kresťanstvo. Conquistadori sa cítili ako križiaci a nadšene šírili pravú vieru, pričom si nevyberali prostriedky. Cortés počas pochodu na Tenochtitlán neustále odkazoval Motecuhzomovi, aby „...zanechali obetí a nejedli mäso svojich blížnych,...,pretože tak to prikazuje náš Pán Boh, ktorého uctievame, v ktorého veríme, a ktorý nám dáva život i smrť a vezme nás do neba“ (15). Keď neskôr Cortés nepochodil s presviedčaním tenochtitlánskych kňazov o pravosti kresťanstva, v hneve začal rozbíjať sochy bohov, čo svedčí o jeho náboženskom zápale, ale zároveň tým zmaril možnosť získať Mexiko mierovou cestou.
Treťou motiváciou Španielov bolo napodobňovanie antických vzorov v duchu renesancie. Sám Cortés sa chcel svojimi činmi vyrovnať Alexanderovi Veľkému. Tejto motivácii je podobný jej aztécky ekvivalent - toltéctvo. Aztékovia považovali Toltékov, ktorých moc sa v Mexickom údolí zrútila v 12. storočí, za zakladateľov civilizácie a sami sa pokladali za ich legitímnych nástupcov.

Aztécky mystický militarizmus má taktiež pôvod u Toltékov. Vojna bola prostriedkom na získavanie zajatcov na obetovanie, a preto Toltékovia a neskôr Aztékovia, ktorí rituál ľudských obetí priviedli do obrovských rozmerov, viedli neustále vojnové výpravy. Význačnému bojovníkovi Aztékovia dovolili bojovať o život, ale tak, že sa pripútaný k stĺpu a s dreveným kyjakom v ruke snažil odrážať útoky štyroch riadne vyzbrojených bojovníkov. Zvíťaziť dokázal len v jedinom prípade Tlahuicol z Tlaxcaly, ktorý zabil všetkých štyroch, bol prepustený, ale musel bojovať vo vojsku Aztékov, aj keď nie proti vlastnému národu. O tom, že pre Indiánov bolo obetovanie dokonca cnosťou svedčí to, že keď sa Tlahuicol vrátil z víťazného ťaženia v Michoacáne, ako odmenu žiadal obetovanie seba samého, aby mohol prísť k slnku (16). V prípade, že bol nedostatok zajatcov a mier, vyhlasovali sa tzv. kvetinové vojny, v ktorých sa stretol vybraný počet bojovníkov z dvoch miest a dovtedy medzi sebou bojovali, kým každá strana nemala dostatočné množstvo zajatcov (17).
Na psychiku Aztékov taktiež mocne vplýval i tretí faktor - reaktualizácia mýtov. Išlo v prvom rade o mýtus o Quetzalcoatlovi, Operenom hadovi, ktorý bol bohom vzdelania a ochrancom civilizácie, mal bradu a bielu tvár a podľa Aztékov, keďže odmietal ľudské obete, bol Huitzilopochtlim vyhnaný a odišiel na východ za more s tým, že sa vráti v roku Ce Acatl (Jedna Trstina), ktorý podľa prepočtov pripadol na rok 1519, kedy sa na mexickom pobreží vylodil Cortés (18).
Lenže mýtus o Quetzalcoatlovi má historické jadro. V hlavnom meste Toltékov Tule vládol koncom 10. storočia Topiltzin, ktorý mal titul Quetzalcoatl. Svojimi odporcami bol z mesta vyhnaný a odišiel na východ, pravdepodobne na Yucatán, kde stavby v mayskom Chichen Itzá sú presnou kópiou tých v Tule (19) (i keď dnes sa už výrazne pochybuje o tom, že by súčasná Tula, nachádzajúca sa v štáte Hidalgo, mohla byť onou bájnou Tulou Toltékov. Je totiž príliš malá a jej pozostatky nesvedčia o veľkolepej minulosti). A samotný Quetzalcoatl sa v mayskom panteóne vyskytuje pod menom Kukulcan. Najmä tento fakt mal veľký vplyv na poverčivého Montezumu, ktorý sa Španielom nedokázal vzoprieť, pretože ich považoval za teotlov (bohov).
Keď španielske vojsko pritiahlo pred brány Tenochtitlánu, vyšiel mu v ústrety sám Motecuhzoma. Florentský kódex zobrazuje prvé stretnutie Cortésa s Motecuhzomom tak, že obaja sú umiestnení na okrajoch, kým v strede medzi nimi stojí doña Marína (20). Úloha tejto ženy bola natoľko významná, že Cortés sa bez nej jednoducho nemohol zaobísť. Ako sa asi mohol cítiť veľký Motecuhzoma, keď medzi sebou a Cortésom videl ako sprostredkovateľa ženu? Castillo spomína, že keď Motecuhzoma prišiel privítať Španielov, mnohí vysokopostavení šľachtici zametali pred ním cestu a kládli mu pod nohy látky, aby sa nedotkol zeme. Nehovoriac už o tom, že nikto z nich sa neodvážil na neho vzhliadnuť, s výnimkou jeho štyroch synovcov, ktorí ho niesli na nosítkach (21). A zrazu pred ním stála žena, o ktorej vedel, že ešte nedávno bola otrokyňou, a ktorú ani len nenapadlo padnúť na kolená, alebo aspoň sklopiť zrak. A svoje slová musel adresovať najskôr jej a naopak, slová bieleho veliteľa musel počúvať z jej úst. Bolo už vysvetlené, aké postavenie mali ženy v aztéckej spoločnosti. Preto správanie doñe Maríny muselo vzbudiť minimálne údiv. A za následok mohlo mať buď veľký hnev nad toľkou opovážlivosťou alebo úctu. V prípade o príchode Quetzalcoatla presvedčeného Motecuhzomu došlo k druhej možnosti. A to sa prenieslo i na jeho súkmeňovcov.
Keď počas pobytu v Tenochtitláne Cortés uväznil Motecuhzomu, čím sa zmocnil celej ríše, Marína v očiach aztéckeho vládcu ešte stúpla, lebo videl, ako zdvorilo sa k nej správajú bieli bohovia a najmä ich veliteľ doña Marína bola totiž počas mexického ťaženia nielen Cortésovou tlmočníčkou ale aj milenkou). Bývalá otrokyňa získala na indiánskeho vladára taký vplyv, že dokázala ovplyvňovať jeho rozhodnutia. Možno pociťovala určité zadosťučinenie ženy voči mužskej nadradenosti, možno bola natoľko zaľúbená do Cortésa, v každom prípade vyvíjala vlastnú iniciatívu, aby ako znalkyňa pomerov v krajine pomáhala dobyvateľom.
Cestou do Tenochtitlánu prechádzali Španieli svätým Quetzalcoatlovým mestom Cholulou, kde proti nim vzniklo sprisahanie nariadené samotným Motecuhzomom a podporené dvadsaťtisícovou aztéckou armádou. Avšak iniciatívna Marína vyzvedela od manželky jedného cholulského kazika, čo sa chystá a prezradila to Cortésovi. Ten potom znenazdajky obyvateľov Choluly zmasakroval a aztécka armáda ani nezasiahla. Nebyť Maríny španielske ťaženie mohlo skončiť veľmi skoro (22). Jej musel Cortés taktiež vďačiť za to, že im Motecuhzoma padol do rúk bez akýchkoľvek problémov. Vládca Aztékov sa totiž vzpieral a nevedel si predstaviť, že by mal poslúchnuť nejaký rozkaz. To samozrejme Španielov rozhnevalo a Juan Velázquez de León zlostne vyhlásil, že načo sa s ním hrať, ak bude kričať, treba ho zabiť. Doña Marína pretlmočila jeho slová nasledovne: „Pán Motecuhzoma, radím vám, aby ste šli bez hluku do ich domu, lebo viem, že vám ako veľmožovi budú preukazovať úctu, kým inak tu zomriete“ (23). A Motecuhzoma sa podrobil, pričom to nepovažoval za urážku svojho majestátu.

Doña Marína vykonávala úlohu spojovateľky medzi Španielmi a Aztékmi a Indiáni videli conquistadorov vždy len cez ňu. Dokonca Cortésa, keďže ho všade, kam sa pohol, sprevádzala, volali Malinche (muž dostal meno podľa ženy!), čiže Malintzinin pán (24). Bola akýmsi mediátorom, cez ktorý prebiehala všetka komunikácia medzi týmito odlišnými svetmi.
Vyznieva ako dejinný paradox, že vo vojne, ktorá je záležitosťou mužov, bola hneď po Cortésovi najdôležitejšou osobou žena, a to ešte Indiánka. Veď Španieli sa vo svojich dovtedajších kolóniách v Karibskom mori správali k domorodkyniam ešte horšie ako k domorodcom a k tým sa správali ako k zvieratám. Dalo by sa dokonca tvrdiť že doña Marína bola na rovnakej úrovni ako Cortés, resp. ho prevyšovala. Pred odchodom do Španielska ju Cortés vydal za conquistadora Juana Jarmilla a svoje dni dožila v meste Mexiko (vybudovanom na ruinách Tenochtitlánu) zhruba desať rokov po jeho dobytí. Z jej mileneckého vzťahu s Cortésom vzišiel syn Martín, ktorý získal výchovu v Európe, ale po návrate do Mexika ho zatkli za účasť na sprisahaní proti miestodržiteľskej vláde a odsúdili na doživotné vyhnanstvo v Španielsku. Osobnosť doñe Maríny bola tak výnimočná, že, hoci ju mnohí hania ako zradkyňu, jej meno prešlo v podobe malinchismo do slovnej z soby dnešných Mexičanov vo význame príkladnej obetavosti a je synonymom pre altruizmis (25).

POZNÁMKY:

1) Vaillant, G.C.: Aztékové, Praha 1974, s. 146.
2) del Castillo, B.D.: Pravdiv historie dobývání Mexika II, Praha 1980, s. 58.
3) Vrhel, F.: Tanec živlů - poezie starých Aztéků, Praha 1976, s. 97.
4) del Castillo, B.D., c.d. II, s. 427.
5) del Castillo, B.D., c.d. I, s. 109.
6) Frank, K.A.: Boj o poklady Aztékov, Bratislava 1976, s. 9.
7) Kinžalov, R., Belov, A.: Pokorenie Tenochtitlana, Bratislava 1959, s. 29.
8) Tamtiež, s. 36.
9) del Castillo, B.D., c.d. I, s. 82-89.
10) Todorov, T.: Dobytí Ameriky, Praha, 1996, s. 120.
11) Tamtiež, s. 78-80.
12) Tamtiež, s. 129.
13) Tamtiež, s. 130.
14) Kinžalov, R., Belov, A., c.d., s. 13.
15) del Castillo, B.D., c.d. I, s. 171.
16) Katz, F.: Staré americké civilizace, Praha 1989, s. 215-216.
17) Mc Dowel, B.: The Aztecs, in: National Geographic, vol. 158, No. 6, Washington 1980, s. 741.
18) Frank, K.A., c.d., s. 124.
19) Mc Dowel, B., c.d., s. 762.
20) Todorov, T., c.d., s. 124.
21) del Castillo, B.D., c.d. I, s. 254.
22) Kinžalov, R., Belov, A., c.d., s. 64-67.
23) del Castillo, B.D., c.d. I, s. 286.
24) del Castillo, B.D., c.d. II, s. 427.
25) Tamtiež, s. 420, 427
 
Reklama