Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Fettermanova masakra

1. 6. 2009
Fettermanova masakra


V zime roku 1866 došlo k bitke medzi armádou Spojených Štátov a spojenými kmeňmi Siouxov, Šajenov a Arapahov, ktorú Siouxovia nazvali Bitka sto zabitých. Belosi ju nazývajú tiež Fettermanova masakra...

Podľa môjho názoru však ťažko možno hovoriť o masakre, keďže bitka sa odohrala medzi vojakmi pravidelnej americkej armády a bojovníkmi spojených kmeňov. Táto bitka nebola opradená toľkými tajomstvami, ani sa o nej toľko nenapísalo ako o populárnej Custerovej porážke na Little Bighorne. No napriek tomu hlboko zapôsobila v tých časoch na vládu Spojených štátov, ako aj na celú americkú verejnosť na východe. Bola to totiž najťažšia porážka, akú dovtedy armáda Spojených štátov utrpela vo vojnách proti Indiánom a druhá v amerických dejinách, ktorú nikto z belochov neprežil.

Zmluva pri Fort Laramie

Keď 9. apríla 1865 generál Lee, v Appomattoxe podpísal kapituláciu Konfederácie, občianska vojna sa skončila a nič už nebránilo tomu, aby sa Amerika mohla plne venovať kolonizácii a osídľovaniu rozľahlých území na západe. Potoky bielych vysťahovalcov na Západ začali prerastať do záplav a bolo nutné zabezpečiť im voľný priechod indiánskym uzemím. Vláda sa snažila prostredníctvom Mierových komisií získať od Indiánov právo budovať cesty a neskôr aj železnice, naprieč ich územím. Ak Mierové komisie neboli úspešné a Indiáni žiadnu zmluvu nepodpísali, vláda sa väčšinou územia zmocnila pomocou vojenskej sily. Jednou z takýchto ciest bola aj Bozemanova cesta, ktorá spájala pevnosť Fort Laramie s mestom Virginia City v Montane, v okolí ktorého boli objavené náleziská zlata. Cesta bola pomenovaná podľa svojho objaviteľa Jamesa Bozemana, ktorý ju v prvej polovici 60. rokov niekoľkokrát prešiel, spolu so svojim priateľom, istým Johnom Jacobsom. Samotný James Bozeman na tejto ceste aj zahynul, keď ho v roku 1867 zabili Indiáni, neustále útočiaci na kolóny aj ojedinelých cestujúcich. Vláda sa snažila zaistiť bezpečnosť a priechodnosť Bozemanovej cesty tým, že vymenovala novú Mierovú komisiu pod vedením E. B. Taylora, ktorej úlohou bolo uzavrieť so Siouxami a Šajenmi mierovú zmluvu a dohodnúť sa na predaji, alebo prenájme územia, ktorým viedla Bozemanova cesta. Začiatkom leta roku 1866 zvolal plukovník Henry Maynadier, veliteľ pevnosti Laramie, všetkých významných náčelníkov a ich skupiny na rokovania o novej zmluve, pod prísľubom bohatých darov. Siouxovia a Šajeni prišli do pevnosti v hojnom počte na čele s Červeným Oblakom, náčelníkom Oglalov, ktorý mal v tých časoch, spolu so Škvrnitým Chvostom, náčelníkom Brulov najväčšiu autoritu. Formálne rokovania sa začali 5. júna 1866. Zároveň s týmito rokovaniami už prebiehali opatrenia na násilné obsadenie územia okolo Bozemanovej cesty a to prostredníctvom asi približne sedemsto členného vojenského pluku pod velením plukovníka Henry B. Carringtona. Len zhodou okolností sa Siouxovia dozvedeli o existencii tohto pluku a tým o neserióznom jednaní vlády Spojených štátov. To ich len utvrdilo v starom presvedčení, že belochom sa proste nedá veriť. Tak sa mierové rokovania skončili neúspechom a Siouxovia opustili pevnosť Laramie v nepriateľstve, pevne odhodlaní ubrániť si svoje loviská za každú cenu i so zbraňami v rukách.

Pevnosti na Bozemanovej ceste

Poslaním pluku H. B. Carringtona bolo vybudovať pozdĺž Bozemanovej cesty reťaz pevností, ktoré by zabezpečili bezproblémovú premávku až do Montany. Do tejto reťaze pevností spadala aj pevnosť Reno, ktorú začiatkom leta roku 1865 vybudoval generál Patrick E. Connor so svojimi vojakmi počas výpravy proti Siouxom a Šajenom. 22.augusta 1865 generál Connor so svojou armádou z pevnosti Reno odtiahol a zanechal v nej väčšinu svojich zásob a dve roty jazdectva, ktoré mali pevnosť udržať. Vojaci, ktorí tam ostali sa počas zimy stali väzňami vo vlastnej pevnosti, lebo Červený Oblak so svojimi bojovníkmi pevnosť obliehal celú zimu a prevažnú časť jari roku 1866. Vyslobodil ich až plukovník Carrington, alebo Malý Biely náčelník ako ho nazývali Siouxovia, ktorý do pevnosti Reno dorazil 28. júna 1866. Carrington nechal v pevnosti časť svojich zásob a asi štvrtinu svojho pluku ako posilu pre tamojšiu zúboženú posádku. Potom sa pustil ďalej na sever po Bozemanovej ceste. Počas celej cesty Siouxovia a hlavne Šajeni, vojenskú kolónu sledovali a starostlivo odhadovali jej silu. Kolóna Malého Bieleho náčelníka sa zastavila 13. júla 1866 pri sútoku potokov Little Piney a Big Piney, neďaleko pohoria Bighorn. Tu na najlepších loviskách Siouxov a Severných Šajenov, vojaci postavili veliteľskú pevnosť, Fort Phil Kearny. Skôr ako bola pevnosť vôbec dokončená, skupina oglalských bojovníkov odohnala Carringtonovým vojakom 175 koní a keď sa vojaci pustili do ich prenasledovania, spôsobili im Oglalovia prvé straty. Týmto prvým incidentom sa začala drobná, ale neúprosná „partizánska" vojna, ktorá trvala skoro dva roky. Žiadna karavána, žiadny cestujúci na Bozemanovej ceste si nemohol byť istý svojim životom. Vojenská ochrana cestujúcich v podstate neexistovala, lebo Indiáni neustále útočili aj na samotných vojakov. Každý vojak, ktorý sa vzdialil od pevnosti Phil Kearny riskoval, že sa už nevráti. Najviac boli ohrození vojaci, ktorí strážili pasúce sa kone v okolí pevnosti a tí, čo zásobovali pevnosť drevom. Čím pevnosť dlhšie stála, tým ďalej museli čaty drevorubačov putovať po drevo, niekedy päť, šesť aj viac kilometrov. Tieto kolóny vozov naložené drevom Indiáni nepretržite napádali a nepomáhala ani vojenská ochrana v podobe jazdeckého oddielu, ktorý drevorubačov stále sprevádzal, je pochopiteľné, že takáto situácia posádku pevnosti poriadne demoralizovala, zvlášť keď dve tretiny Carringtonových mužov boli úplní nováčikovia, ktorí uniformu obliekli len nedávno a v pohraničí nikdy neboli.

Armáda Červeného oblaka

Začiatkom augusta 1866 plukovník Carrington odvelil okolo 150 mužov zo svojho pluku a poslal ich ďalej, asi 120 kilometrov na sever, aby vybudovali na Bozemanovej ceste ďalšiu a poslednú pevnosť, ktorú pomenovali Fort F.C.Smith. Týmto krokom podstatne klesla obranyschopnosť Carringtonovho pluku tvoriaceho posádku pevnosti Phil Kearny. Situácia v pevnosti bola zo dňa na deň viac napätá, z dôvodu nespokojnosti dôstojníkov s Carringtonovou stratégiou boja proti Indiánom. Plukovník Carrington bol vojak starej školy, ktorý mal skvelé organizačné schopnosti a do bodky si plnil svoje povinnosti. Nerád však riskoval a bol málo rozhodný, čo neboli najlepšie vlastnosti pre veliteľa pevnosti v takej nebezpečnej pohraničnej oblasti. Jeho najväčšími odporcami boli kapitán Frederick H.Brown, poručík George W.Grummond a kapitán William J. Fetterman, ktorí mu vyčítali, že Indiánom trvalé prenecháva iniciatívu, namiesto toho, aby proti ním vyrazil a uštedril im poriadnu lekciu. Samotný kapitán William J. Fetterman pred všetkými dôstojníkmi vyhlásil, že s osemdesiatimi mužmi rozpráši celý kmeň Siouxov. Malý Biely náčelník mal však na vec iný názor. Jeho úlohou bolo vybudovať na Bozemanovej ceste reťaz pevností a to aj splnil. Ani náhodou nemal chuť naháňať po okolitých kopcoch bojachtivých Siouxov a navyše si uvedomoval, že takáto trestná výprava by sa do pevnosti vôbec nemusela vrátiť. No najlepší Carringtonov zved Jim Bridger priniesol správy, pri ktorých sa Malý Biely náčelník musel rozlúčiť s kľudným prezimovaním v pevnosti, Kearny. Červený Oblak sa podľa týchto správ v zime rozhodol navždy skoncovať s pevnosťou pri potokoch Piney a pokúsil sa vyjednávať aj s Vraními Indiánmi, odvekými nepriateľmi Siouxov, aby sa pridali k jeho bojovníkom. Ako odmenu im sľúbil bohatú korisť z pevnosti a skalpy jej obrancov. Niekoľko Vrán sa vraj údajne nechalo prehovoriť, aj keď sa to zdá byť málo pravdepodobné a pridalo sa k Siouxom, Šajenom a Arapahom. Na začiatku zimy roku 1866 Červený Oblak zhromaždil skoro trojtisícovú armádu bojovníkov, ktorí sa utáborili pri prameňoch rieky Tongue, neďaleko nenávidenej pevnosti Kearny. Červený Oblak a ostatní náčelníci si uvedomovali, že jediným spôsobom ako môžu vojakom spôsoboť väčšie straty je, vylákať ich z pevnosti na otvorené priestranstvo a tam ich pobiť. Z tábora pri prameňoch rieky Tongue sa v treťom decembrovom týždni roku 1866, začalo presúvať vyše dvetisíc bojovníkov Siouxov, Šajenov a Arapahov bližšie k pevnosti, od ktorej sa dočasne utáborili asi 14 kilometrov na sever. Miesto na prepad si vybrali veľmi starostlivo, asi v polovici medzi pevnosťou a ich dočasným táborom, v malom údolí pri potoku Peno, kam nebolo z pevnosti vidieť, lebo v tom prekážal lesnatý pahorok Lodge Trail Ridge.
 
 

Deň, ktorý náčelníci a svätí muži po mnohých obradoch uznali za vhodný na uskutočnenie takého veľkého prepadu bol 21. december roku 1866. Ráno na svitaní odišla z dočasného tábora skupina desiatich mladých mužov, ktorú už v predchádzajúcich dňoch určili nato, aby nalákala vojakov k prenasledovaniu a priviedla ich do údolia, kde na nich bude čakať hlavný voj. Túto desaťčlennú skupinu bojovníkov viedol Splašený Kôň, vtedy dvadsaťdva ročný vynikajúci oglalský bojovník. Drevorubači vyrazili z pevnosti okolo desiatej hodiny dopoludnia a bola to ich posledná výprava za drevom. Zásoby dreva v pevnosti už boli totiž dostačujúce na celú zimu. Indiánsky hlavný voj pod vedením Červeného Oblaka (podľa niektorých prameňov bol hlavným vodcom Vysoká Chrbtica z kmeňa Miniconjou a nie Červený Oblak) sa medzitým rozdelil na tri časti. Dve sa rozostavili po oboch stranách údolia. Šajeni a Arapahovia na jednej strane a Siouxovia na strane druhej. Tretia časť mala zaútočiť na vozy s drevom a bola o niečo početnejšia ako skupina Splašeného Koňa, ktorá už čakala ukrytá na úbočí pahorku Lodge Trail Ridge. Keď bojová skupina napadla kolónu drevorubačov zavládol v pevnosti na chvíľu chaos, lebo streľbu a krik bolo počuť až tam. Plukovník Carrington určil kapitána Powella, aby viedol pomocnú výpravu, ale tridsaťtriročný kapitán Fetterman, ktorý videl poslednú príležitosť k tomu, aby naplnil svoje smelé vyhlásenia o tom, že rozpráši všetkých Siouxov s tým nechcel súhlasiť. Carrington namiesto toho, aby drzého mladého dôstojníka zahriakol, zmenil svoje rozhodnutie a vedením pomocnej výpravy poveril kapitána Williama J. Fettermana. Za niekoľko minút mal kapitán Fetterman k dispozícii pešiakov ozbrojených starými predovkami a jazdcov pod velením poručíka Grummonda s modernými Spencerovkami. Navyše sa k nemu pridali dvaja civilisti James Wheatly a Isaac Fishet, ktorí boli vlastníkmi šestnásťranových opakovačiek značky Henry. Okrem nich sa k výprave ešte pripojil kapitán Brown, ktorý nevynechal ani jednu príležitosť, aby proti Indiánom vyrazil. Dokopy mal celý oddiel osemdesiatjeden mužov aj so samotným kapitánom Fettermanom. Ich úlohou bolo, podľa výslovného rozkazu plukovníka Carringtona, pomôcť drevorubačom, ale v žiadnom prípade nemali prenasledovať Indiánov za pahorok Lodge Trail Ridge. Hneď ako Fetterman so svojimi vojakmi vyrazil z pevnosti, začal Splašený Kôň a jeho skupina bojovníkov kľučkovať po úbočí pahorku Lodge Trail Ridge. Snažili sa vojakov vyprovokovať nadávkami, pokrikovaním a chaotickou streľbou. Vzbudzovali dojem, že sú prestrašení a chcú čo najskôr zmiznúť v lese. Kapitán Fetterman sa domnieval, keďže už nebolo počuť streľbu zo smeru kam odišli drevorubači, že to sú Indiáni, ktorí prepadli kolónu s drevom a pustil sa ich prenasledovať. Splašený Kôň vojakov provokoval výsmešnými posunkami a keď na chvíľu spomalili, zosadol z koňa a prezeral mu kopytá. Vojaci po ňom strieľali ako diví, ale nikto z nich ho netrafil. To ich ešte viac rozzúrilo a pohnalo do prenasledovania, zvlášť keď z pahorku Lodge Trail Ridge, mali výhľad po celom údolí a nikde ďalších Indiánov nevideli, okrem tých desiatich provokatérov, ktorí smerovali k potoku Peno. A tak sa bez váhania pustili do údolia za nimi. Keď Splašený Kôň a jeho skupina zašli za potok Peno, urobili nečakaný manéver. Rozdelili sa na dve malé skupinky, ktoré sa otočili a cválali naspäť, oproti svojim prenasledovateľom. To malo byť signálom k útoku na ktorý sa z oboch strán údolia vyrútilo na prekvapených vojakov okolo dvetisíc bojovníkov. Zo západnej strany údolia to boli Šajeni a Arapahovia, ktorým dal povel do útoku podľa niektorých prameňov šajenský bojovník Malý Kôň a z náprotivnej strany Siouxovia. Už pri prenasledovaní sa Grummondovi jazdci vzdialili pešiakom a preto teraz museli čeliť obrovskej presile, dva od seba oddelené útvary vojakov. Pešiaci pod Fettermanovým velením sa snažili zaujať obranné pozície, ale proti takej presile nemali absolútne žiadnu šancu a za chvíľu ich indiánsky bojovníci všetkých pobili. Grummondovi jazdci sa v momente, ako zbadali do akej pasce to vošli, otočili a cvalom sa pustili naspäť na pahorok. Kým sa dostali na vrchol kopca mnohí z nich padli a tí, ktorím sa to podarilo, zosadli z koní a snažili sa nájsť si úkryt medzi zľadovatelými balvanmi. Dlho však útokom odolávať nedokázali. Rozzúrení indiánski bojovníci všetkých do jedného pozabíjali. Od chvíle keď sebavedomý kapitán Fetterman so svojimi osemdesiatimi mužmi opustil pevnosť Kearny, uplynulo niečo vyše hodiny a na bojisku už nebol ani jeden živý vojak v modrej uniforme. Na konci boja vybehol spomedzi mŕtvych vojakov pes a rozbehol sa smerom späť k pevnosti. Niektorí bojovníci po ňom vystrelili a tak aj on zahynul prevŕtaný šípmi. Spojené kmene Siouxov, Šajenov a Arapahov utrpeli v tomto boji veľké straty. Mali vyše sto mŕtvych a veľmi veľa ranených z ktorích mnohí neskôr zahynuli. George Hyde vo svojej vynikajúcej knihe Ľud Červeného Oblaka však uvádza oveľa nižšie straty na strane Indiánov, konkrétne štrnásť mŕtvych. Podľa rozprávania Ohnivého Hroma, ktorý sa bitky osobne zúčastnil, mŕtvych nechali ležať na bojisku. To sa dosť priečilo indiánskym zásadám a zvyklostiam. Dôvodom nato bola vraj veľmi tuhá zima a stuhnutá pôda. Hneď ako pozbierali ranených odtiahli do dočasného tábora. Nasledujúcu noc prišla prudká fujavica a silno mrzlo. Keď víchor trochu ustál, vrátili sa do svojich osád. Viacerí ranení túto cestu neprežili.

Odplata za masakru pri Sand Creek

Dôvodov prečo mali Indiáni také veľké straty bolo viacero: Jedným z nich určite bola aj prítomnosť už spomínaných dvoch civilistov ozbrojených Henryovkami, čo boli v tom čase najmodernejšie pušky. Svojou rýchlou paľbou určite poriadne prerieďovali útočiacich bojovníkov. Druhým dôvodom bolo, že ku koncu boja sa obidve skupiny Indiánov, ktoré vojakov zovreli medzi sebou, dostali k sebe tak blízko, že sa navzájom ostreľovali. Takže niektorí Indiáni padli aj pričinením svojich spolubojovníkov. Tretím dôvodom, podľa môjho názoru, bolo počasie a terén bojiska. Veď už len samotná chôdza pešieho po takom kamenistom a zľadovatelom teréne a navyše do kopca, by bola životu nebezpečná. Mnoho koní a ľudí určite spadlo v tom zmätku bez cudzieho pričinenia. Dôkazom tohto môjho tvrdenia môže byť aj to, že v tomto boji si otec Čierneho Jeleňa zlomil nohu. Keď na druhý deň prišli ku potoku Peno ďalší vojaci, v čele so samotným plukovníkom Carringtonom, pozbierať mŕtvoly, naskytol sa im hrozný pohľad. Nočná fujavica a tuhý mráz vykonali svoje. Väčšina mŕtvol bola zamrznutá v groteskných polohách a všetky boli skalpované a dokaličené. Carrington si pri pohľade na tú hrôzu nedokázal vysvetliť, prečo si Indiáni takto „zversky" počínali. Keby však bol v roku 1864 navštívil táborisko južných Šajenov pri Piesčitom potoku (masakra pri Sand Creek), kde vyčíňal plukovník Chivington, asi by našiel odpoveď. Po tom, ako sa o tejto porážke dozvedeli na americkom východe novinári rozpútali veľkú kampaň, v ktorej za hlavného vinníka pasovali plukovíka Carringtona. Americká verejnosť ľutovala mladého hrdinu Fettermana, ktorý obetoval život v boji s divokými Indiánmi a volala po rýchlom, definitívnom vyriešení „indiánskeho problému". Zvláštna komisia ministerstva vnútra, ktorá vyšetrovala príčiny takej krutej lekcie, akú dostala armáda Spojených štátov došla k záveru, že Carrington bol vybavený zásobami, zbraňami a ľuďmi pre podmienky hlbokého mieru a nie pre vojnový stav. Ale aj napriek tomu bol plukovník Carrington odvolaný a prevelený do pevnosti v Nebraske, čo však vzhľadom na jeho povahu nebola žiadna pohroma. Čo prinieslo toto veľkolepé víťazstvo Siouxom, Šajenom a Arapahom? Vojna trvala ešte približne dva roky a skončila sa podpisom mierovej zmluvy v pevnosti Laramie 6.novembra 1868. Podmienkou podpisu Červeného Oblaka bolo, že armáda musí vyprázdniť všetky pevnosti na Bozemanovej ceste a cestu uzavrieť. Aj vďaka víťazstvu nad kapitánom Fettermanom, vláda podmienky splnila, čo nemalo vo vojnách s Indiánmi obdoby. Na dôkaz svojho víťazstva Červený Oblak so svojimi bojovníkmi v lete roku 1868, pevnosti Phil Kearny a C.F.Smith po ich evakuácii slávnostne podpálil.
 
Reklama