Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Sever proti Juhu

31. 5. 2009

Sever proti Juhu

Z pohľadu Rekimaru.

Americká občianska vojna bola najkrvavejšou vojnou 19. storočia. Bola však naozaj až taká nevyhnutná ako by sa mohlo zdať? Nedalo sa jej nejakým spôsobom zabrániť a vyrovnať spory medzi Juhom a Severom inou cestou? Aké výhody prinieslo víťazstvo Severu čiernym otrokom? Aké boli jej ďalšie motívy? Na tieto, a ešte aj iné otázky sa pokúsim odpovedať v tejto eseji. V roku 1810 bolo v Spojených štátov 7,2 miliónov ľudí.

Pre 1,2 milióna z nich boli slová Vyhlásenia nezávislosti „všetci ľudia sú stvorení seberovní“ ďaleko od pravdy. Boli čierni a boli otroci. Je nanajvýš zaujímavé, že sám Thomas Jefferson, ktorý Deklaráciu nezávislosti napísal, vlastnil otrokov. Takisto to bolo s Georgom Washingtonom a inými vodcami rozvoju americkej „nezávislosti“ a „slobody“. Pre vlastníkov pôdy v južných štátoch bolo nemysliteľné vzdať sa otrokov.

Veď kto by potom za nich obrábal pôdu?
Táto otázka pre nich bola nezodpovedateľná. Obyvatelia Severu, kde bolo podnebie chladnejšie, žiadnych otrokov nepotrebovali. Farmy tam boli menšie a farmári nepotrebovali otrokov, aby za nich obrábali pôdu. Niektorí severania odporovali otroctvu aj z morálnych a náboženských dôvodov.

Mnohí z nich boli abolicionisti
ľudia, ktorí chceli zrušiť otroctvo právnou cestou. Na začiatku 19. storočia veľa severných štátov otroctvo na svojom území zakázalo. Spory medzi Juhom a Severom v otázke otroctva však boli zatiaľ v rámci možností minimálne. Postupom času dochádzalo k územnému rozmachu USA.

K Spojeným Štátom bola pripojená Luisiana, Florida, severozápadná oblasť Pacifiku, Texas, Kalifornia a Aljaška. Skúsme sa zamyslieť, prečo náhle prišlo k nezhodám medzi juhom a severom Únie, ktoré vyústili až do občianskej vojny.

Ktoré udalosti poskytli pôdu pre tento konflikt?
Medzi severom a juhom Štátov nastal problém, ktorý sa týkal cla s Veľkou Britániou, najmä však využitia nadobudnutých území. Sever chcel rozvíjať kapitalistické podnikanie, kým Juhu išlo skôr o zakladanie nových plantáží, na ktorých by sa dala použiť lacná pracovná sila – otroci dovážaní z Afriky.

Na pozadí tohto sporu je očividne aj mocenský boj severu a juhu o prevahu v Únii. V každom ohľade boli medzi nimi rozdiely politické i ekonomické. Proti sebe stáli republikáni na severe, patriaci k priemyslovej buržoázii, na juhu demokrati, ktorí sa živili prevažne prácou na plantážach.

Najväčší problém ale tvorila otázka otrokárstva, ktoré Sever považoval za zaostalé a nehumánne. Spor zameraný na území rieky Missouri sa vyriešil Missourijským kompromisom, keď sa v 20. rokoch 19.storočia južania a severania dohodli: otroctvo bude povolené v oblasti Missouri a Arkansasu, zakázané v krajine na západ a sever od Missouri. Týmto sa však spor neskončil.

Je pomerne zaujímavé sa zamyslieť, akú úlohu hrali v spore medzi Juhom a Severom abolicionisti. Bol ich vplyv pozitívny či skôr negatívny? Z môjho uhla pohľadu ich pôsobenie nebolo pre čiernych otrokov až takým prínosom, akým by sa mohli zdať byť. Je síce pravda, že im pomáhali pri úteku na takzvaných „dráhach na slobodu“, na druhej strane zvyšovali napätie medzi stranami. Platnosť nadobudol aj Utečenecký otrocký zákon, ktorý zaviedol tvrdé sankcie pre každého, kto by pomáhal otrokom na úteku.

Vlastníci otrokov ponúkali odmeny, takzvané „bounties“, za návrat utečených otrokov. Následkom toho vznikla skupina ľudí nazývaných „bounty hunters“, ktorí sa zaoberali chytaním utečených otrokov, aby za nich získali odmeny. Za podpory nového zákona sa títo muži teraz mohli vybrať aj do slobodných severných štátov na „lov“ oslobodených otrokov.

Toto všetko ale nestačilo k tomu, aby vypukla občianska vojna. Napriek tomu veci nasvedčovali tomu, že k nej dôjde. Napätie medzi stranami stúpalo. Kedy však prišiel ten bod, kedy už vojna bola neodvratná? V roku 1858 senátor Stephen Douglas žiadal o znovuzvolenie do Kongresu, súperil s ním republikánsky kandidát Abraham Lincoln. V sérii verejných debát Lincoln povedal, že rozširovanie otrokárstva musí byť zastavené. Bol ochotný akceptovať otrokárstvo tam, kde už existovalo, ale to bolo všetko.

Lincoln vtedy voľby nevyhral, ale jeho postoj zaujal mnoho ľudí. V roku 1860 si ho republikáni zvolili ako kandidáta na prezidentských voľbách. Karty medzi Severom a Juhom zamiešal abolicionista menom John Brown, ktorý sa snažil rozpútať povstanie proti otroctvu vo Virginii. Zaútočil na obchod so zbraňami na mieste nazývanom Harpers Ferry. Útok sa nepodaril, zajali ho, usvedčili zo zrady a obesili. A tu sa zas prejavil rozličný duch Juhu a Severu. Kým severania ho považovali za niečo ako mučeníka v boji proti otrokárstvu, južania verili, že to bol znak, že Sever sa pokúsi skoncovať s otrokárstvom násilím.

Nebol práve toto ten okamih, kedy pohár pretiekol, a vojna sa stala neodvratnou? Alebo ten bod mal ešte len prísť? Keď v prezidentských voľbách zvíťazil Abraham Lincoln, na juhu prepukla vlna nevôle a nepokoje. Od únie sa najprv odtrhla Južná Karolína, postupne sa k nej pridalo ďalších 10 štátov, ktoré vytvorili „Konfederované štáty americké“. Bolo ešte možné vyhnúť sa vojne? Lincoln apeloval na južné štáty, aby ostali v Únii. Prehlásil, že nebude zasahovať do otrokárstva žiadneho z nich.

Zároveň ich aj varoval, že nedovolí, aby sa odtrhli od Spojených Štátov. To značilo, že sa vojne ešte stále dalo zabrániť. Je otázne, prečo si južné štáty vybrali druhú cestu, a nevenovali tomuto prehláseniu pozornosť. Vypukla občianska vojna. Zdalo by sa, že v prevahe bol Sever. Počet jeho obyvateľov bol okolo 22 miliónov, kým Juh mal len 9 miliónov, a z toho bolo 3 a pol milióna otrokov. Na Severe sa pestovalo viac jedla. Nachádzalo sa tam aj viac tovární, vrátane väčšiny štátnych fabrík na zbrane. Avšak bolo víťazstvo Severu až také jednoznačné? Napriek všetkému sa musel postaviť jednej veľkej nevýhode. Jediná cesta, ako zvíťaziť vojnu bolo obsadiť krajiny Konfederácie.

Juh taký problém nemal: nepotreboval obsadiť Sever, aby získal nezávislosť. Stačilo len vydržať, kým severania nezačnú byť unavení z bojovania. Bolo to celkom možné, pretože južania začali vojnu s dosť výhodami – veľa najvyšších úradníkov armády Únie boli južania. Teraz sa vrátili do Konfederácie organizovať svoje armády. Najdôležitejšou výhodou bol fakt, že skoro všetky bitky sa odohrávali na území Konfederácie, čo znamenalo, že vojaci Juhu obraňovali svoje vlastné domovy.

Preto bojovali s väčším zápalom ako vojaci Únie. Vo vojne zomrelo 635 000 ľudí, a hoci to v nej vyzeralo najprv všelijako, vyhral Sever. Stálo však vôbec toľké krviprelievanie zato? Zrejme áno, pretože Únia sa opäť spojila do jedného celku, a otroctvo bolo zrušené. Pre černochov to ale aj tak nebolo ľahké. Nastalo isté zlepšenie, ale aj naďalej boli čierni obyvatelia Únie v nevýhode voči bielym, museli bojovať s rasovými predsudkami.

Dokonca tesne po skončení vojny vzniká v Tennesee tajný teroristický spolok proti černochom – Ku Klux Klan. Nemohli voliť, a stávali sa častými obeťami útokov. Neboli rovnocennými občanmi Štátov, nemali prakticky žiadne práva. Dokonca pre nich vznikali rôzne zákony, napr. v Luisiane museli súhlasiť, že budú pre jedného zamestnávateľa pracovať po celý rok, inak budú uväznení. Nevyriešená rasová segregácia trvala až do 60. rokov 20. storočia.

 
Reklama