Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Špecifiká Indiánov Severnej Ameriky

10. 7. 2009

Špecifiká Indiánov Severnej Ameriky

 
 
Belošská expanzia bola v dejinách Severnej Ameriky 19. storočia bojom dvoch nerovnocenných súperov. Proti sebe stáli belosi a Indiáni...
 

Obrázok Vzťah belochov a Indiánov je dodnes klasickou témou novovekej histórie. Tému spopularizovali viacerí spisovatelia, tí však do nej vniesli aj mnoho nepresností, ktoré pravdu často skreslili. V názore na Indiánov sú dva typicky vyhranené pohľady. Prvý prezentuje Indiánov ako nebezpečných divochov s vražednými sklonmi, ktorí ohrozovali bielych osadníkov. Preto ich bolo treba vojensky poraziť, zbaviť kmeňovej príslušnosti a izolovať v rezerváciách. Tento názor prevládal u väčšiny bielych Američanov 19. storočia a pretrval u niektorých i v 20. storočí. Druhý, populárnejší pohľad, prezentuje Indiánov ako prosté a nevinné bytosti, ktorých idylické komunity napádali postupujúci belosi. Tento romantizmus je pravde vzdialený. Indiáni a belosi sa nijako výrazne nelíšili inteligenciou, dobrými či zlými vlastnosťami, rozdiel medzi nimi bol v technologickej a spoločenskej úrovni. Početný rast nového belošského obyvateľstva v USA vytláčal kmeňové spoločenstvá Indiánov z území, ktoré pôvodne obývali. To bol najpálčivejší problém. Vzťah Američanov k Indiánom je vlastne prevzatím pôvodne holandského modelu. Jeho realizácia spočívala v kupovaní pôdy od reprezentácie indiánskych kmeňov, poskytnutí európskeho tovaru či peňažnej renty a očakávaní, že Indiáni potom predanú pôdu opustia a tá ostane Európanom.

 

Obrázok Severoamerické indiánske spoločenstvá neboli v 19. storočí vývojom nedotknutými a izolovanými komunitami. Naopak. Pri stretnutiach s belochmi boli už vo viacerých smeroch európskou civilizáciou poznamenaní. Napríklad indiánske kmene Stredozápadu a južných plání dnešných Spojených štátov prichádzali do kontaktov s Európanmi (Španielmi) už v 17. storočí. Prichádzali do mesta Santa Fé, kde za svoje tovary (hlavne kožušiny) žiadali európske produkty ako boli vlnené textílie, kovový riad, strelné zbrane. Získali od Španielov tiež kone. Hlavne nové zbrane a kone značne ovplyvnili hodnotový systém, myšlienkový svet, spôsob pohybu, lovu a boja Indiánov. Používanie koňa sa rozšírilo pomerne rýchlo. Ešte pred koncom 17. storočia sa kone dostali prostredníctvom Apačov a Kiowov ku kmeňom Osagov a Komančov. Cez Komančov, hlavných obchodníkov s koňmi, sa dostali začiatkom 18. storočia k severným Šošonom a kmeňom v oblasti hornej Missouri. Následne ich začali používať kmene ako Nez Percés, Vraní Indiáni, Čejeni, Arikarovia, Arapahovia, Mandanovia, Assiniboinovia a Teton Siouxovia. Vlastníctvo koní v mnohom zmenilo majetkovú štruktúru kmeňov.

Sociálny status bojovníka rástol množstvom vlastnených koní. Vojenské a lovecké výpravy vyžadovali od každého muža hneď niekoľko koní a rodiny majúce veľké stáda si vzhľadom k pozíciám získaným v boji a pri love vytvárali predpoklad ašpirovať na popredné miesto v kmeni. Získanie koní viedlo k viacerým konfliktom medzi samotnými Indiánmi. Krádeže koní Indiáni doplňovali obchodovaním, kedy kone predávali bielym osadníkom a vysťahovalcom postupujúcim na západ. Mobilita jazdeckých kmeňov zbližovala vzdialené etniká, vzrástol počet ceremoniálnych stretnutí, na ktorých sa zbližovali svetonázory severoamerických Indiánov. Kôň ako posvätný symbol prenikol i do náboženských predstáv.

 

Indiáni teda ochotne preberali od prichádzajúcich belochov technologické vymoženosti, ktoré nepoznali ( železné kotlíky, železné sekery a nože, pušky) a tiež produkty životnej potreby ( káva, cukor, alkohol, vlnené prikrývky, bavlnené oblečenie). Napriek tomu zväčša odmietli zvyky a morálny kódex Európanov a pridržiavali sa tradícií svojho etnika.
Jedným z problémov Indiánov bola ich rozdrobenosť do malých komunít, ktoré mali sklon sa izolovať. Často rozlišovali nie medzi Indiánmi a belochmi, ale medzi vlastnými malými spoločenstvami a zvyškom, ktorý označovali za nepriateľov. Kmeň Navajov napríklad rozlišoval vo svojom jazyku dve kategórie ľudí : „dine“ (my sami) a „ana’ i“ (nepriatelia). Do kategórie „ana’ i“ patrili belosi a ostatní Indiáni. Na podobnom striktnom postoji dlho zotrvávali aj známi Čerokíjovia. Až jednotný postup belochov prinútil Indiánov k spolupráci.
Ďalším z problémov pre Indiánov bol ich lovecko-zberačský spôsob života, ktorý sa odlišoval od belošského poľnohospodárstva. Indiánski muži považovali poľnohospodárstvo za prácu pre ženy a ako svoje hlavné činnosti ponímali lov a boj, ktoré mali zvýšiť bohatstvo kmeňa a osobnú prestíž jednotlivca. Muži, ktorí sa odhodlali k práci na farme, ľahšie stratili kmeňové povedomie a splynuli s belošskou komunitou. Indiáni ako svojbytné spoločenstvo mohli existovať len v rámci kmeňovej štruktúry, ktorú však právny systém USA nepoznal a neuznával.
 
___________________________________________________________________________________________________________
 
 

Miešanci, prisťahovalci, železnice

Vo vzťahoch Indiánov a belochov v Severnej Amerike tvoria osobitnú kapitolu miešanci, potomkovia belochov a Indiánok, resp. belošiek a Indiánov. Prvý prípad (beloch a Indiánka) bol typický a rozšírený hlavne v pohraničí (belošské komunity – indiánske územie), kde žilo veľa slobodných bielych mužov, napr. obchodníkov, zlatokopov, vojakov. V druhom prípade to bol zväčša výsledok zajatia belošiek Indiánmi. Ženy sa stali manželkami Indiánov a ich potomstvo zacelilo demografické straty spôsobené bojmi s nepriateľmi. Napríklad posledný veľký náčelník Komančov – Quanah Parker, bol synom náčelníka a Susan Parkerovej, unesenej dcéry bielych osadníkov. Miešanci boli pri začleňovaní sa do modernej spoločnosti 19. storočia oveľa prispôsobivejší ako čistokrvní Indiáni, mnohí z nich sa stali úspešnými farmármi či obchodníkmi. Prispeli tiež k multietnickému charakteru americkej kultúry.


Belošská expanzia na území USA bola masovým procesom. Ku konfliktom bielych osadníkov, farmárov a cestovateľov s indiánskymi kmeňmi dochádzalo zriedka, nie vo veľkej miere ako sa často traduje. Zmluva medzi USA a náčelníkmi prérijných kmeňov (zastupujúcimi 10 000 Indiánov), ktorá bola podpísaná roku 1851 v pevnosti Fort Laramie sa ukázala ako úspešná. Podľa nej umožnili Indiáni belošským kolónam bezpečný prechod na západné pobrežie a armáda mohla budovať cesty a pevnosti. V priebehu ďalších dvadsiatich rokov prešlo oblasťou viac ako štvrť milióna nových európskych prisťahovalcov a tiež Američanov z východného pobrežia. Odhaduje sa, že v ozbrojených zrážkach (nie však vždy s Indiánmi) ich tam zomrelo necelých 400. Za viaceré incidenty doby mohlo hlavne vzájomné nepochopenie a nedisciplinovanosť jednotlivcov.


Do kmeňového spôsobu života Indiánov zasiahla významne i železnica. Sieť tratí, budovaných v USA pred občianskou vojnou, doplnila r. 1869 transkontinentálna trať. Tá rozdelila stádo bizónov (hlavné lovné zviera Indiánov) na dve časti, pozemky okolo trati skúpili obchodné spoločnosti i jednotlivci, pri železnici vyrástli mestá. Všetky tieto okolnosti odsúdili starý spôsob života domorodých obyvateľov k zániku.

 
Reklama