Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Vozová bitka pri Fort Phil Kearny

1. 6. 2009
Vozová bitka pri Fort Phil Kearny


Indiánske vojny na pláňach druhej polovice 19. storočia to nie sú len chronicky známe bitky ako napr. bitka na Little Bighorne alebo Fettermanova masakra, ale aj množstvo malých potýčiek a šarvátok o ktorých sa síce toľko nenapísalo, ale z celkového pohľadu na tento konflikt, zohrali tiež významnú úlohu. Jednou z takýchto menších šarvátok bola aj tzv. Vozová bitka.

Odohrala sa 2. augusta (Mesiac čiernych čerešní) roku 1867, len niekoľko desiatok míľ ďalej od pevnosti Phil Kearny ako pred necelým rokom padol so svojimi vojakmi kapitán Fetterman. Tu treba pripomenúť, že najväčším problémom pre vojenské pevnosti v pohraničí bolo ich zásobovanie drevom. Čím dlhšie pevnosť existovala, tým ďalej museli čaty drevorubačov putovať pre palivové drevo a tým väčšiemu nebezpečenstvu sa vystavovali. Títo drevorubači boli najatí vojenskou správou spomedzi civilistov a preto museli byť doprevádzaní silným oddielom vojakov. Toto bezpečnostné opatrenie získalo na dôležitosti hlavne po porážke kapitána Fettermana, ktorá sa stala z pochopiteľných dôvodov nočnou morou pre vojakov z pevnosti Phil Kearny. V lete roku 1867 pracovali drevorubači pri chystaní zimných zásob dreva poriadne ďaleko od pevnosti. Z toho dôvodu sa do pevnosti už nevracali každý deň ako kedysi, ale mali postavený stanový tábor na mieste kde pracovali. Oddiely kavaleristov, ktoré ich strážili sa pravidelne striedali približne v mesačných intervaloch.

Útok na Phil Kearny



K takémuto striedaniu došlo v tábore drevorubačov pri pevnosti Kearny aj 1. augusta roku 1867. Strážnu službu prebral oddiel pod velením kapitána Jamesa N. Powella, ktorý v zime minulého roku zbieral zmrznuté mŕtvoly Fettermanových vojakov a navždy sa mu to vrylo do pamäte. Kapitán Powell ihneď rozmiestnil stráže a hliadky a vydal rozkaz, že každý večer ešte pred zotmením musia všetky vozy, na ktorých sa vozilo drevo do pevnosti, byť rozmiestnené v kruhu okolo stanov. Powellovi vojaci boli vyzbrojení úplne novými Spencerovkami, čo malo rozhodujúci vplyv na výsledok Vozovej bitky. (Niektorí autori ako napríklad Dee Brown píšu, že vojaci boli ozbrojení puškami značky Springfield, ale mne osobne sa zdá pravdepodobnejšia prvá alternatíva). Siouxovia a Šajeni, ktorí v zime minulého roku porazili jednotku kapitána Fettermana a tým dali americkej armáde skvelú príučku sa rozhodli uštedriť vojakom ďalšiu lekciu. Po usporiadaní tradičných, letných náboženských obradov (Tanec Slnka) sa bojovníci začali chystať na nájazd proti niektorej z pevností na Bozemanovej ceste. Náčelníci a vodcovia sa však nevedeli dohodnúť proti ktorej pevnosti by mali vyraziť. Tupý Nôž a ostatní šajenský náčelníci chceli prepadnúť pevnosť Smith, no Siouxovia Červeného Oblaka si mysleli, že najlepšie by bolo napadnúť pevnosť Kearny. Tento nepatrný problém však vyriešili typicky indiánskym spôsobom. Šajeni vyrazili na sever prepadnúť pevnosť Smith a Siouxovia sa pustili ku pevnosti Kearny. Červený Oblak /na obr. hore/ viedol okolo osemsto bojovníkov (podľa George Hyda autora knihy Ľud Červeného Oblaka ich bolo okolo tisíc) z ktorých veľká väčšina boli Oglalovia. Okrem Oglalov sa nájazdu zúčastnili aj Miniconjuovia a Sans Arcovia. Podľa niektorých autorov, skôr než stihli zaútočiť na pevnosť, niekoľko mladých bojovníkov sa ulakomilo na armádne kone, ktoré sa popásali v okolí pevnosti a začali ich odháňať. Tým upozornili vojakov v pevnosti na svoju prítomnosť a zmarili plány Červeného Oblaka a ostatných vodcov. Aby sa výprava neskončila úplným krachom, Siouxovia upriamili pozornosť na tábor drevorubačov.

Nájazd na vozovú hradbu



Tak sa stalo, že ráno 2. augusta roku 1867, onedlho potom ako z tábora odišla do pevnosti skupina mužov s nákladom dreva doprevádzaná dvadsiatimi kavaleristami, zaútočilo na zvyšok drevorubačov a vojakov asi osemsto až tisíc Siouxov. George Hyde v knihe Ľud Červeného Oblaka tvrdí, že Siouxovia chceli zopakovať starý osvedčený recept na vylákanie vojakov prostredníctvom návnadovej skupiny, ktorej vodcom bol znova Splašený Kôň. Tento plán, však pokazili nedočkavý bojovníci, ktorí vyrazili zo svojich úkrytov, aby odohnali stádo koní a mulíc patriacich k pevnosti. Zároveň skupina pod vedením Splašeného Koňa zaútočila na skupinu drevorubačov a niekoľkých zabili. Niektorí drevorubači utiekli do pevnosti a štyria sa pripojili ku kapitánovi Powellovi. Mužov, ktorých mal k dispozícii kapitán Powell a ktorí hájili kruhovú, vozovú hradbu bolo dokopy tridsaťdva, z toho spomínaný štyria civilisti, dvaja dôstojníci a dvadsaťšesť kavaleristov. Vozová hradba bola postavená zo štrnástich vozov. (V knihe „Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee autor tvrdí, že vozy v hradbe boli prevrátené. To sa my zdá dosť nepravdepodobné, pretože nevidím rozumný dôvod, ktorý by vojakov viedol k tomu, aby vozy prevracali). Siouxovia zahájili hromadný nájazd na vozovú hradbu, ale narazili na vražednú a hlavne súvislú paľbu, ktorá ich prekvapila. Z minulých bojov boli zvyknutí na pauzu, ktorá vznikala pri nabíjaní starších typov pušiek - predoviek. Teraz však bola situácia úplne odlišná a belosi im spôsobili veľké straty. Neostávalo nič iné, iba ustúpiť mimo dostrel a snažiť sa pozbierať mŕtvych a ranených. Po rokoch istý vojak, Samuel Gibson nato spomínal takto: „Keď zbierali svojich padlých, boli sme svedkami tej najnepredstaviteľnejšej ukážky jazdeckého umenia....To robili viackrát a nám neostávalo nič iné ako obdivovať ich odvahu a umenie." O chvíľu podnikli Siouxovia druhý útok, ale bez koni, ktoré nechali vzadu. Počas neho sa snažili znepríjemniť obrancom život horiacimi šípmi, ale ani to nepomohlo, lebo vojaci strhli v čase medzi útokmi všetky stany a hrubých polien a vozov sa oheň nechytal. Popoludní to Siouxovia skúsili ešte raz, ale zastavila ich rana z dela, ktorú vystrelili posily prichádzajúce z pevnosti. To spôsobilo zmätok a ich hromadný útek. O chvíľu už nebolo po Indiánoch ani stopy. Belosi mali šesť padlých a niekoľko ranených. Straty Indiánov ostali neznáme. Triezvy odhad je asi šesťdesiat mŕtvych a asi okolo sto ranených.

Pokračovanie na Little Big horne



Belosi sa snažili urobiť z tejto bitky veľké víťazstvo /na foto pamätník pri Phil Kearny/, čoho výsledkom boli na východe správy v novinách o 1137 padlých Indiánoch, hoci dokopy ich nebolo ani tisíc. Ohnivý Hrom o tom hovorí:" Neviem, koľko z našich ľudí bolo zabitých, no bolo ich veľmi veľa. Bolo to zlé." Siouxovia túto bitku nebrali ako tragédiu, podarilo sa im ukoristiť veľké množstvo koní a spôsobili belochom straty, bola to proste len jedna z bitiek kde mali bieli silnejšie kúzlo. Presvedčili sa však, že so svojimi lukmi, šípmi a starými puškami nemôžu viesť rovnocenný boj proti stále kvalitnejším strelným zbraniam, a že neobmedzená odvaha ešte neznamená víťazstvo. Pre vojakov slúžiacich v pevnostiach na Bozemanovej ceste táto bitka znamenala hlavne obrovské zvýšenie ich sebavedomia. Prišli nato, že ak neprepadnú panike a sú dobre organizovaní, nemusia sa báť ani desaťnásobnej presily. Začal sa medzi nimi šíriť názor, že Fettermanova porážka bola len zhoda nešťastných náhod a už sa nemôže opakovať. Táto ilúzia im vydržala do 25. júna roku 1876, kedy ich Siouxovia na Little Bighorne vyviedli z tohto omylu.
 
 
Reklama