Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Vznik USA

31. 5. 2009
Vznik USA
Časť prvá


PRVÍ AMERICKÍ OSADNÍCI 1607 - 1650

Keď prišli prví Európania, domorodí Američania si nimi neboli istí. Netušili, že nakoniec ich prídu milióny.

Keď Giovanni Caboto r.1497 objavil Newfoundland, väčšina Európanov takmer sto rokov napovažovala Severnú Ameriku za významnú. Nedoceňovali jej potenciál a videli v nej malú ekonomickú hodnotu. Ich hlavným záujmom bolo nájsť námornú cestu do Ázie a ľahko získať bohatstvo prepadávaním Španielskych galeon naplnených zlatom v Karibiku.Prví prieskumníci sa vracali domov bez toho, že by našli zlato, exotické mestá a námorné cesty do Ázie, ktoré hľadali. Cartierova francúzska kolónia v Quebecu (1535-1541) i Raleigho anglická kolónia v Roanoke (1585-1590) neuspeli. Prežila však španielska osada, založená r. 1565 v St.Augustíne na Floride. Až keď sa v r. 1607-1608 založili kolónie v Quebecu a Jamestowne, Európania si uvedomili, že nové krajiny by mohli mať cenu. Od r.1600 odplávalo do Severnej Ameriky veľa Európanov, ktorí chceli uniknúť náboženským svárom a vojne doma a začať nový život. (Prvý kolonisti Nového Anglicka boli statoční, ale neboli roľníci. Boli by hladovali, keby sa s nimi nespriatelil Indián Squanto, ktorý ich naučil, ako prežiť pestovaním kukurice a lovením rýb.)
Prvú úspešnú anglickú kolóniu, ktorú založili r. 1607 v Jamestowne vo Virgínii, takmer vyhladili choroby, hlad a problémy s Indiánmi, ale napokon prežila. Jej vodca John Smith napísal r.1616 knihu, ktorá pritiahla do kolónie ďalších osadníkov. NOVÍ AMERIČANIA.
John Rolfe oboznámil r.1612 osadníkov s pestovaním tabaku. Plodina im vynášala peniaze a Jamestown prosperoval. Keď dopyt po tabaku rástol, jeho pestovatelia potrebovali viac pôdy a brali ju domorodcom. Tento boj o pôdu viedol ku krutým vojnám medzi kolonistami a Indiánmi. Zvrat nastal po príchode pútnikov na lodi Mayflower do Massachusetts r. 1620, pretože tí chceli žiť podľa puritánskych pravidiel. (Mayflower viezla 102 puritánskych kolonistov a 47 členov posádky vo veľmi stiesnených podmienkach. Puritáni utekali pred náboženský prenasledovaním, vyplávali r. 1620 z Plymouthu a pristáli neďaleko Mysu Cod, kde založili malú osadu, ktorú pomenovali tiež Plymouth.)
R.1625 Holanďania založili kolóniu na ostrove Manhattan, na mieste dnešného New Yorku. Prišli aj francúzsky kolonisti, ktorí sa usadili severne od rieky sv. Vavrinca v súčasnej Kanade.
Výnosným sa stal aj obchod s kožušinami, najmä s bobrími , pretože v Európe išli dobre na odbyt.

Od 30 rokov 17.storočia prichádzalo z Anglicka čoraz viac puritánskych utečencov a emigrantov. Nemali nádej na návrat a ich kolóniám v Novom Anglicku sa aj napriek tomu dobre darilo.
Keď otcovia pútnici pristáli r.1620 v Amerike, nevedeli nič o živote v tejto novej krajine. Potraviny sa im minuli a mnohí osadníci zomreli na choroby a vyčerpanie. Počas prvej zimy ich zomrela takmer polovica a jari sa dožilo len 54 osadníkov.

R.1700 žilo v Severnej Amerike asi 400 000 Európanov a kolóniám v Novom Anglicku sa darilo. Z Európy sa tam presťahovali celé komunity a čoskoro boli sebestačné. R.1636 bola v Cambridge v Massachusetts založená Harvardova univerzita.


Koloniálna Amerika 1600 -1700

Do Severnej Ameriky prichádzal veľký počet kolonistov. Tieto európske národy formovali charakter budúceho života v ,, Novom svete".
Väčšinu prvých európskych kolonistov v Severnej Amerike tvorili Francúzi a Španieli, neskôr ich ale predbehli Angličania a Nemci. Zväčša to boli protestanti, ktorí v Európe trpeli náboženským prenasledovaním. Dvadsať rokov po príchode prvých puritánov do Ameriky žilo v Massechusetts 20 000 Angličanov. Kolónia s hlavným mestom Boston rástla a rýchlo sa rozvíjala. Niektorí z týchto kolonistov sa odsťahovali na Rhode Island a do Connecticutu.

R.1625 začal v ústí rieky Hudson rásť New York, ktorý bol spočiatku holandskou kolóniou. Keď ju r.1664 obsadili angličania, okrem nich sa tu začali usádzať i Nemci a iné národnosti. Mesto sa čoskoro rozrástlo na kozmopolitné veľkomesto obchodníkov a remeselníkov. Južne na pobreží dal r. 1681 anglický kráľ ako splatenie dlhu skupine kvakerov, ktorých viedol William Penn, pôdu. Penn bol náboženský idealista a sníval o ,,svätom experimente" - novej spoločnosti. Pomáhal chudobným ľuďom z Európy usadiť sa v kolónii, z ktorej vznikla Pensylvánia. Usadili sa v nej mnohí anglickí, škótski, írsky a nemeckí kolonisti, aby tam začali nový život.

Ešte južnejšie sa po anglickej občianskej vojne rozrastali Severná a Južná Karolína a Virgínia, kde kráľ Karol II. pridelil pôdu svojim rojalistickým stúpencom. Zakladali tam výnostné plantáže, na ktorých pestovali tabak, ryžu, bavlník a indigovník. Usadlíci dovážali z Afriky otrokov, ktorí od r.1619 obrábali pôdu. Otroci čoskoro tvorili väčšinu obyvateľov.

PRIEKOPNÍCKY USADLÍCI


Na juhozápade sa španielsko - mexickí priekopníci dostali do Nového Mexika, kde r.1609 založili hlavné mesto Santa Fe. Bola to kolónia pevností, baní a obchodných staníc.

Španieli, ktorým patrila aj Florida mohli obsadiť celú Severnú Ameriku, ale Španielsko stratilo nadvládu na mori a zmeškalo príležitosť.
Okolo Rieky sv. Vavrinca, Veľkých kanadských jazier a Mississippi sa usadili Francúzi. Ako kolonistov, obchodníkov , lovcov kožušín a priekopníkov ich bolo málo. R. 1700 bolo na pobreží Atlantiku 12 anglických kolónií, v ktorých žilo asi 250 000 Angličanov, pričom francúzov bolo len 20 000. V rôznych oblastiach našli domovy Nemci, Švédi, Litovci, Česi a iné národnosti.Novú Ameriku budovali skôr ťažko pracujúci, obyčajný ľudia ako vzdialené európske vlády.

INDIÁNI

Indiáni a európsky usadlíci spočiatku získavali na spoločnom živote - v niektorých prípadoch mierumilovne spolunažívali. Prichádzalo ale čoraz viac kolonistov, ktorí zaberali Indiánom pôdu. Došlo k niekoľkým zverstvám a nedôvera a odpor voči kolonistom rástla. Vypukli miestne konflikty, ktoré v 70. rokoch 17. storočia prerástli do vojny. Kolonisti zvíťazili a odpor Indiánov poľavil. Niektoré indianske kmene vyhnali z domovov. Keď bolo isté, že Európania obsadili Ameriku, začalo do nej prúdiť čoraz viac prisťahovalcov.

Severná Amerika 1675 - 1791

V polovici 18. storočia vypukol medzi osadníkmi a indiánmi, a medzi Angličanmi a Francúzmi konflikt o nadvládu v Severnej Amerike. Francúzski a anglickí kolonisti bojovali už veľa rokov. Najprv bola vojna kráľa Philipa (1675 - 1676), v ktorej povstali proti novoanglickým osadníkom kmene Wompanoagov. Tie prehrali, ale predtým zabili v Massechusetts 10 percent všetkých dospelých mužov. Vo vojne za kráľa Villiam III. (1689 - 1697) medzi anglickými a francúzskymi osadníkmi sa veľa nedosiahlo. Vo vojne za kráľovny Anny (1702 - 1713) Angličania obsadili Akádiu (Nové Škótsko) a zničili na Floride španielsky San Augustin. ( Akádiu alebo Nové Škótsko dobyli Franncúzi r. 1603 a usadili sa na nej. Robili si na ňu nárok aj Briti, ktorí na ňu v 17. storočí niekoľkokrát zaútočili. Nakoniec ju r. 1710 dobyli, aj keď Francúzi sa udržali na neďalekom ostrove Cap Breton. koncom 50. rokov 18. storočia Briti vyhostili 6000 obyvateľov Akádie, pretože ich považovali za hrozbu svojej bezpečnosti. Mnohí odišli do Louisiany a usadili sa okolo ústia rieky Mississippi, kde boli neskôr známi ako Cajunovia. Akádiu neskôr zaľudnili Škóti, ktorí prišli o pôdu pri odlesňovaní Škótskej Vysočiny.)
Napokon Briti vo vojne za kráľa Juraja II. (1743 - 1748) dobyli francúzsku pevnosť Louisbourg, ale r.1748 ju vymenili za Madras v Indii. Tieto vojny sa väčšinou spájali s európskymi konfliktami. Každá strana mala jeden dlhodobý cieľ: nadvládu v Severnej Amerike.

Každej strane pomáhali Indiáni, ktorí bojovali vo všetkých vojnách, pretože dúfali, že získajú podporu vo vlastných sporoch s kolonistami zaberajúcimi ich pôdu. Ale Indiáni napokon prehrávali s osadníkmi, ktorí ich vôbec nerešpektovali. napríklad r.1730 - 1755 osadníci prinútili Šaunov a Delawarov opustiť svoju pôdu..

PONTIACOVA VZBURA


R. 1763 vzniklo povstanie Indiánov zvané Pontiacova vzbura. Pontiac bol náčelníkom Ottawov a konfederácie kmeňov Algonkinov. Kmene s istým náboženským nadšením útočili na miesta od Veľkých Kanadskýck jazier po Virgíniu a zabili asi 200 osadníkov. Briti sa im odplatili a r.1766 Pontiac uzatvoril prímerie. R. 1769 ho v Illinois zavraždili Britmi podplatení Indiáni.
 
KANADA

R.1754 bojovali vo vojne Francúzi a Indiáni (bola to súčasť sedemročnej vojny). Francúzski kolonisti sa sa usadili v údolí rieky Ohio, na ktoré si nárokovali aj Briti, takže Francúzi vybudovali reťaz pevností a odmietli odýsť. Francúzi r.1755 a 1756 vyhrali niekoľko dôležitých bitiek (Fort Duquesne, respektíve Fort Oswego), ale Briti r. 1755 dobyli Akádiu, r.1759 Quebec a r.1760 Montreal. (Keď Briti r.1759 obsadili Quebec, znamenalo to začiatok konca Nového Francúzska. Bojovalo sa na poliach pri meste a padol tam britský generál James Wolfe i francúzsky markýz de Montcalm. ) Na základe Parížskeho mieru z r.1763 Veľká Británia dostala mnohé bývalé francúzske kolónie a do britských rúk prešlo aj Nové Francúzsko (Dolná Kanada). Veľká Británia teraz ovládala všetko územie na východ od rieky Mississippi a časť francúzskeho územia dostalo Španielsko ako výmenu za Floridu, ktorá sa stala Britskou. R.1791 britský konštitučný zákon rozdelil územie, ktoré patrilo provincii Quebec, na kolónie Horná a Dolná Kanada. Mala sa tým po americkej vojne za nezávislosť (1775 - 1783), počas ktorej vznikol nový štát USA, posilniť Kanada. V Hornej Kanade sa hovorilo po anglicky a v Dolnej Kanade po francúzsky. Briti boli úspešní proti Francúzom, ale zle pochopili amerických osadníkov a r. 1781 stratili v americkej za nezávislosť ,, trinásť kolónií". Z USA sa do Kanady presťahovalo asi 40 000 verných britských osadníkov. Založenie USA 1763 - 1789
Ľudia v trinástich amerických kolóniách v Amerike boli nespokojní s britskou nadvládou. Bojovali za svoju nezávislosť a zrodil sa nový štát.

Na konci sedemročnej vojny r. 1763 bola britská vláda v Londýne i anglický kolonisti v Amerike nespokojní, hoci porazili Francúzsko a získali ich územie nielen v Kanade, ale aj ďaleko na západe okolo rieky Mississippi.

Keď sa totiž francúzska hrozba pominula, kolonisti už viac nepotrebovali Veľkú Britániu, aby ich chránila.
Briti však chceli vládnuť na starých francúzskych územiach a vyberať vyššie dane, z ktorých by platili vojakov brániacich tieto novozískané oblasti, a tak zvýšili dane vyberané v trinástich kolóniách. Miestne koloniálne zhromaždenia tvrdili, že je od Británie nespravodlivé, aby zdaňovala americké kolónie, pretože nemôžu rozhodovať o spôsobe britskej vlády. Podľa nich " zdaňovanie bez zastúpenia je tyrania". Kolónie zakázali všetok dovoz z Veľkej Británie a 4. júla 1776 zástupcovia všetkých 13 kolónií prijali Deklaráciu nezávislosti, ktorou si nárokovali samostatnosť.

NEZÁVISLOSŤ
V zmysle ideí Thomasa Jeffersona a pod vplyvom osvietenstva americká Deklarácia nezávislosti z r. 1776 konštatovala: " Tieto pravdy pokladáme za samozrejmé: všetci ľudia sú stvorení ako seberovní. Stvoriteľ ich obdaril istými neodňateľnými právami, medzi nimi je život, sloboda a budovanie šťastia."
Americká vojna za nezávislosť sa začala r. 1775. Briti boli spočiatku úspešní aj napriek tomu, že bojovali takmer 5000 kilometrov od domova. Ale Američania mali výhodu, pretože bojovali na domácom území a verili v spravodlivosť svojej veci. Šesť rokov od začiatku konfliktu sa britská armáda r. 1781 vzdala pri Yorktowne vo Virgínii, kde ju porazili vojská Georga Washingtona. Briti napokon r. 1783 uznali americkú nezávislosť v Parížskom mieri.

AMERICKÁ ÚSTAVA

R. 1783, po podpísaní prímeria s Britmi, sa obyvatelia nových Spojených štátov amerických museli rozhodnúť o najlepšom spôsobe riadenia svojej krajiny. Rozhodli sa pre prezidenta voleného každé štyri roky. Vládol by s pomocou Kongresu ( rozdeleného na Snemovňu reprezentantov a Senát zložený zo zástupcov štátov) a Najvyššieho súdu. Návrh ústavy pre novú vládu obsahoval tri dôležité tvrdenia o americkom národe.
Po prvé, mala to byť únia. Kolonisti, ktorí bojovali proti Britom, zostanú spolu a budú viesť svoju krajinu. Po druhé, každý štát si vytvorí vlastné zákonodarné zhromaždenie a bude si viesť vládu štátu podľa svojich potrieb.
Po tretie, prezident, Kongres, ani Najvyšší súd nikdy nebudú smieť riadiť ústrednú vládu Ameriky. Systém kontrol mal zabezpečiť, aby sa moc rozdelila medzi tieto tri zložky vlády.
Boli to nové idey, ktoré ovplyvnilo osvietenstvo a nikdy predtým ich nevyskúšali. Revolučná ústava sa stala zákonom r. 1789. Tento nový štát s krátkymi dejinami a obyvateľmi so zlými spomienkami na svoju minulosť bol prvou skutočnou demokratickou republikou na svete, v ktorej platili kolektívne schválené zákony. Už o 150 rokov sa mal stať popredným štátom sveta.

Nezávislosť

Pri konflikte medzi britskými jednotkami a demonštrantmi bolo v Bostone 5. marca 1770 zabitých päť občanov.

Vojaci začali strieľať do davu, ktorý protestoval proti novým clám a ubytovaniu britských vojakov v bostonských rodinách. Nové clá zaviedla britská vláda r. 1767 (Townshendove zákony) a kolonisti na ne reagovali jednak bojkotom anglického tovaru, jednak protestnými akciami. Colnú politiku metropoly chápali ako demonštráciu jej nárokov na hegemonistické postavenie v severoamerických kolóniách. Bostonská masakra vyhrotila vyhrotila odpor voči vládnym opatreniam a vláda napokon musela ustúpiť. Okrem dane z čaju ostatné Townshedove zákony zrušila.
Samuel Adams, vodca amerických vlastencov v Bostone a Massachusetts, zorganizoval sieť protibritských propagačných centrál, tzv. korešpodenčných výborov ( committees of correspodence). Adams zorganizoval aj "bostonské pitie čaju".

"Bostonským pitím čaju" (Boston tea - party) 16. decembra 1773 vyvrcholili v Novom Anglicku nepokoje zapríčinené daňami. Niekoľko bostonských občanov prepadlo v indiánskom preoblečení tri lode Východoindickej spoločnosti a vyhodilo cez palubu 342 debien čaju. Bostončania tak protestovali proti zavedeniu dane z čaju, o ktorej rozhodol britský parlament bez spoluruzhodovania zástupcov kolónií. Tento útok na vlastníctvo Východoindickej spoločnosti vyvolal v Anglicku veľké pobúrenie. Britská vláda rozhodla až do uhradenia škody zavrieť bostonský prístav a do Nového Anglicka vyslala vojnové lode. Tieto opatrenia sa stali v zámorí signálom na všeobecný odpor severoamerických kolónií proti Veľkej Británii. Delegáti prvého kontinentálneho kongresu (5. septembra - 26. októbra 1774) britských severoamerických kolónií, ktorý sa zišiel vo Philadelphii, odmietol britské colné zákony a vyzval všetkých kolonistov, aby ich bojkotovali. Súčasne však zdôraznil lojalitu kolónií k materskej krajine. Na kongrese sa nezúčasnila Georgia a Kanadské kolónie.
V severoamerických kolóniách Veľkej Británie na atlantickom pobreží vzrastali nepokoje a hrozilo, že vypukne konflikt s materskou krajinou. Preto si Veľká Británia chcela Quebeckým zákonom zabezpečiť lojálnosť kolónie Nové Francúzsko (Kanada ), ktorá sa od ostatných britských kolónií odlišovala jazykom, kultúrou, náboženstvom, spôsobom osídľovania a vlády. V Kanade uznala rímskokatolícke vierovyznanie, francúzsky Kanaďania získali právo spolurozhodovať o vládnych veciach a vo vláde ich zastupovala vlastná rada.
Britský parlament zakázal od 1. marca 1776 obchodovať so vzbúrenými americkými kolóniami.
 
 
Kráľ Juraj III.V auguste vyhlásil, že kolónie sú v "stave vzbury".

Bojom pri Lexingtone v štáte Massachusetts medzi regulárnymi britskými jednotkami a americkými milíciami sa začala americký vojna za nezávislosť (17.marca 1776). Americkým milíciám, hoci zle vyzbrojeným, sa podarilo zvíťaziť proti regulárnym britským jednotkám. Aj v nasledujúcich bojoch pri Concorde, 30 km severozápadne od Bostonu, utrpeli briti veľké straty. Američania obkľúčili britské pozície pri Bostone a ohrozovali ich z dvoch vyvýšenín nad mestom. Britským jednotkám sa síce podarilo dobyť vrch Bunker Hill, ale Američania potom nasadili do bojov ukoristené delostrelectvo. Britské jednotky a rojalisticky zmýšľajúci obyvatelia Bostonu sa rozhodli ustúpiť. Vo Philadelphii sa zišiel druhý kontinentálny kongres (10. mája 1775), na ktorý vyslali svojich delegátov všetky atlantické kolónie, okrem Georgie, aby sa dohodli na spoločnom postupe pri riešení konfliktu s Veľkou Britániou. Vzhľadom na boje pri Lexingtone (19.apríla 1775) a Concorde sa rozhodli utvoriť vlastnú armádu pod velením Georgea Washingtona. Súčasne sa však ešte stále zdôrazňovala príslušnosť kolónií k britskej korune, hoci radikálne krídlo kongresu, ktoré sa usilovalo o nezávislosť kolónií, získavalo stále viac prívržencov ( aj pod vplyvom britskej reakcie na udalosti). Dva dni po rozhodnutí druhého kontinentálneho kongresu o tom, źe Amerika sa musí oddeliť od Veľkej Británie, prijali severoamerické kolónie dvanástimi hlasmi vyhlásenie o nezávislosti, ktoré sformuloval Thomas Jefferson. Trinásta kolónia štát New York pripojila svoj súhlas o niekoľko dní neskôr. Do začiatku augusta podpísalo takmer všetkých 55 delegátov kongresu rokujúceho vo Philadelphii dokument o štátnej samostatnosti. Trinásť pôvodne britských kolónií - Massachusetts, New Hampshire, Rhode Island, Connecticut, New York, New Yersey, Pennsylvánia, Delaware, Maryland, Virgínia, Sevarná a južná Karolína a Georgia - vytvorilo Spojené štáty americké. Vyhláseniu nezávislosti Spojených štatov amerických predchádzali dlhé rokovania. Po nátlaku Severnej Karolíny a Virgínie na odtrhnutie sa od Veľkej Británie kongres vymenoval výbor, v ktorom bol John Adams, Benjamin Franklin, Thomas Jefferson, Robert Livingston a Roger Sherman. Výbor dostal jednoznačnú úlohu, mal vypracovať text vyhlásenia o nezávislosti. Mali sa v ňom podrobne uviesť dôvody oddelenia sa od Veľkej Británie. Formulácie o ľudských právach, neporušiteľných právach jednotlivca, ktoré dokument odsahoval, vyhlásenia o základných právach štátu Virgínia. Vojna za nezávislosť trvala už viac ako rok (Lexington - 19. apríl 1775 ).

Koncom augusta 1775 kráľ Veľkej Británie Juraj III. obvinil všetky americké kolónie zo vzbury proti korune a s platnosťou od 1. marca 1776 im zakázal obchodovať s cudzími krajinami. Začiatkom júla schválil kontinentálny kongres tzv. Oliwe Branch Petition, v ktorej zdôrazňoval vlastné mierumilovné úmysly a žiadal kráľovskú ochranu proti tvrdostiam a daniam parlamentu a ministerstva. Súčasne však kongres rozhodol utvoriť spoločnú armádu. Jednotlivé koloniálne jednotky milícií sa zjednotili pod velením Georgea Washingtona (1776). Vojenská situácia amerických povstalcov však v lete r. 1776 nebola dobrá. Britské vojská zatiaľ dosahovali víťazstvo za víťazstvom. Až 12. decembra sa Američanom podarilo pri Trentone dosiahnuť obrat.
Všeobecný kongres Spojených štátov amerických prijal 4. júla 1776 vyhlásenie o nezávislosti, ktoré sformuloval Thomas Jefferson. Tento vtedy tridsaťroňý politik už r. 1774 uverejnil pamflet namierený proti kráľovi, za čo ho britský súd v neprítomnosti odsúdil na trest smrti. Jefferson pôsobil vo Virgínskom zákonodarnom zbore a inicioval tu návrh pretrhnutia vzťahov s Veľkou Britániou. V texte vyhlásenia sa zdôrazňovalo oddelenie trinástich kolónií od Veľkej Británie a po prvý raz sa ľudské práva formulovali ako program slobodného spoločenstva. - " Tieto pravdy pokladáme za samozrejmé: všetci ľudia sú stvorení ako seberovní; Stvoriteľ ich obdaril istými neodňateľnými právami, medzi nimi je život, sloboda a budovanie šťastia; na zabezpečenie týchto práv sa medzi ľuďmi ustanovujú vlády so spravodlivou mocou vyplývajúcou zo súhlasu tých, ktorým vládnu; kedykoľvek niektorá vládna sústava odporuje týmto cieľom, má ľud právo zmeniť ju alebo zrušiť a zriadiť novú vládu, založenú na takých zásadách a s takou upravenou právomocou, aby čo najlepšie zaručila ľudu jeho bezpečnosť a šťastie.. Ak však množstvo prípadov bezprávia a útlaku, ktoré sledujú ten istý cieľ, ukazuje na úmysel ujarmiť ľud v úplnom despotizme, má ľud právo, ba povinnosť takúto vládu zvrhnúť a získať nových strážcov svojej bespečtnosti. - Také bolo trpezlivé strádanie týchto osád a taká je dnes potreba, ktorá ich núti, aby zmenili svoju bývalú vládnu sústavu. Dejiny terajšieho kráľa Veľkej Británie sú dejinami opakovaných urážok a arogancie a sledujú priamy cieľ, ktorým je neobmedzená tyrania v našich štátoch..

V mene a so splnomocnením dobrého ľudu týchto kolónií slávnostne oznamujeme a vyhlasujeme, že tieto spojené kolónie predstavujú slobodné a nezávislé štáty, zbavené poddanských povinností k britskej korune, že každé politické spojenie medzi nimi a Veľkou Britániou je celkom zrušené a ako nezávislé a slobodné štáty majú plnú moc.. a spravujú svoje veci ako nezávislé štáty.. v hlbokej viere štátnej prozreteľnosti, ručíme za to vzájomne našimi životmi, našim majetkom a našou svätou cťou."
Britský publicista Thomas Paine, žijúci v Severnej Amerike od r. 1774, uverejnil spis Common Sense (Zdravý Rozum), v ktorom uverejnil ideu suverenity ľudu a myšlienkové základy úsilia o nezávislosti britských kolónií. Spis vyšiel vo viac ako pol milióne exemplárov a jeho autor sa stal hovorcom más, ktoré stále hlasnejšie hlásali odstránenie závislosti od materskej krajiny. Paine vyzdvyhoval Severnú Ameriku ako útočisko všetkých, ktorí opustili monarchistickú Európu, aby našli politickú a náboženskú slobodu. Amerika bola podľa Paina jedinou časťou sveta, kde mohli ľudia slobodne žiť a bez útlaku a iba nezávislosť od Veľkej Británie môže natrvalo zabezpečiť právo na slobodu.
 
Po víťazstvách nad jednotkami Georgea Washingtona pri Long Islande (27 augusta 1776)obsadili Briti New York a Long Island. New York sa stal baštou amerických rojalistov a útočiskom kráľovi verných lojalistov, ktorí sa pred lynčovaním v ostatných štátoch zachránili útekom do oblastí, kde boli britské jednotky. Americké milície utrpeli porážku v bitke pri White Plains. Briti, ktorým velil generál Howe, nezískali napriek víťazstvám prevahu nad povstalcami, pretože nepoznali krajinu a na dlhom fronte mali primálo vojakov ( pobrežná línia mala 1500 km ). Ich zásobovacie línie merali asi 4500 km. Nádeje Britov, že lojálni kolonisti budú podporovať ich jednotky, sa nesplnili. Do r. 1783 museli pre nedostatok vlastných dobrovoľníkov naverbovať 30 000 nemeckých vojakov. Na potlačenie povstania v britských kolóniách v Severnej Amerike verbovala londýnska vláda vojakov na európskom kontinente. Vyslanci kráľa Juraja III. mali úspech predovšetkým v Nemecku: podľa zmluvy uzavretej 15. januára 1776 dal hessensko -kasselský gróf Fridrich II. Britom za 21,3 milióna toliarov k dispozícii 17 000 vojakov. Aj v iných nemeckých štátoch verbovali vojakov do boja na druhej strane Atlantiku. Zmluvy o vyslaní vojenských jednotiek do Severnej Ameriky uzavreli totiž aj ďalšie nemecké krajiny. za more takto odišlo asi 30 000 nemcov. Po podpísaní zmluvy o subsídiách vyslali Nemci do ameriky 12 000 mužov z Bremerhavenu a Cuxhanenu. Bola to pomerne veľká vojenská sila, tým skôr, že k nej patrili aj delostrelci. V zmluve sa presne stanovilo , ako majú britský splnomocnenci odvádzať vojakov.

Po prvých úspechoch sa však od nich vojenské šťastie odvrátilo. Po porážke v bitke pri Saratoge 17. októbra 1777 musel však kapitulovať. Americké víťazstvo posilnilo morálku kontinentálnej armády a prispelo k tomu, že Francúzsko uzavrelo spojenectvo s USA. V zápase za svoju nezávislosť dosiahli Spojené štáty americké významný zahraničnopolitický úspech: americký sprostredkovateľ Benjamin Franklin a francúzsky minister zahraničných vecí Charles Gravier, gróf de Vergennes, uzavreli v Paríźi zmluvu o priateľstve a obchode. Francúzsko sa zaviazalo poskytnúť USA finančnú, materiálnu a vojenskú pomoc, brániť "slobodu, nezávislosť a suverenitu" USA, nezložit zbrane, kým Anglicko neprizná severoamerickým kolóniám nezávislosť. Ak by si Francúzi nárokovali dovtedajšie britské územia v Mexickom zálive, mali po víťazstve pripadnúť Franczúsku. Po uzavretí zmluvy o spojenectve medzi Spojenými štátmi a Francúzskom 6. februára 1778 vypovedala Veľká Británia Francúzsku vojnu. V záujme svojich nárokov na Floridu sa do vojny proti Veľkej Británii pripojilo aj Španielsko, pretože Angličania odmietli vrátiť Španielom Gibraltar. Vojna sa viedla predovšetkým na mori. Francúzom okrem podpory severoamerických jednotiek išlo predovšetkým o zabezpečenie vlastných kolónií v Západnej Indii. Vďaka Francúzskej námornej pomoci zvíťazil severoamerický hlavný veliteľ George Washington v rozhodujúcej bitke v Yorktowne 19. októbra 1781. Francúzsky generálny kontrolór financií Jacques Necker financoval francúzsku účasť na severoamerickej vojne za nezávislosť takmer výlučne pôžičkami. Varoval pred dopadom pokračujúcej vojny na francúzsky štátny rozpočet.
Už 6. augusta porazili severoamerické milície pod velením generála Nicholasa Herkimera Britov pri Oriskany ( štát New York). Boj za nezávislosť spojených štátov amerických prilákal z Európy mnohých dobrovoľníkov, ktorí chceli bojovať v armáde Georgea Washingtona. Svojimi vojenskými schopnosťami , disciplýnou a taktikou prispeli k úspecom severoamerických dobrovoľníkov. Z Nemecka prišiel do Severnej Ameriky barón Johan von Kalb, ktorý bol vo francúzskych službách, a bývalý pruský dôstojník, plukovník bádenskej armády Fridrich Wilhelm von Steuben. Steuben bol generálmajorom a generálnym inšpektorom vo Washingtonovej armáde (uverejnil Pravidlá poriadku a disciplíny jednotiek Spojených štatov , ktoré platili v USA do r.
1812 ) a mal na starosti výcvik a organizovanie severoamerických jednotiek, ktoré na začiatku vojny za nezávislosť boli v nevýhode oproti britským vojskám, pretože neboli dostatočne vycvičené a nemali taktické vedenie.

Podobne ako Steuben prišiel na vlastné náklady pomôcť severoamerickému hlavnému veliteľovi Washingtonovi aj francúzsky markýz Marie Joseph Motier de La Fayette a poľský dôstojník Tadeusz Kościuszko. Obidvaja si získali ako frontoví dôstojníci a armádni velitelia vysoké uznanie a mali rozhodujúci podiel na udržaní severoamerickej nezávislosti. La Fayette bol po návrate do vlasti najskôr významným činiteľom revolúcie, potom emigroval. Kościuszko viedol r. 1794 vo svojej vlasti protiruské povstanie.
Po námornom víťazstve Francúzov pri Henriho myse v Chesapeackom zálive sa Briti v Yorktowne ocitli v bezvýchodiskovej situácii: generála Charlesa Cornwallisa a jeho jednotky obkľúčili od mora Francúzi a z pobrežia Američania ( 19. október 1781 ). Po troj týždńovom obliehaní vojskami severoamerických kolónií, ktorým velil George Washington, Briti pri Yorktowne kapitulovali. Okolo 8 000 britských vojakov pod velením generála Charlesa Cornwallisa tu bojovalo proti 16 000 kolonistom a ich spojencom Francúzom. Britský generál Cornwalls informoval generála Clintona o kapitulácii svojich vojsk v Yorktowne: " Je mojou ponižujúcou povinnosťou oznámiť vašej excelencii, že som bol prinútený.. v dôsledku kapitulácie 19. tohto mesiaca odovzdať oddiely pod mojím velením ako vojnových zajatcov spojeneckým jednotkým Ameriky a Francúzska."

Vojenským víťazstvom severoamerických osadníkov sa skončila vojna , ktorá trvala od r.1775. Veľká Británia musela uznať svoju porážku v zámorí. V Londýne prepukla vládna kríza. Kabinet premiera Fredericka lorda Northa, grófa z Guilfordu, ktorý napriek svojim pochybnostiam presadzaval politiku kráľa Juraja III., bol vystavený tvrdým útokom opozície a nakoniec musel podať demisiu. Vojenské rozhodnutie v boji za nezávislosť padlo vlastne prekvapujúco. Britské jednotky rozmiestnené na pobreží Virgínie ovládali v lete 1781 pod velením generála Cornwallisa celé vnútrozemie tejto kolónie. Severoameričania mohli v tejto situácii zvíťaziť iba za pomoci Francúzov. Keď Washington dostal správu , že francúzska flotila pod velením admirála grófa DeGrasseho je na ceste zo západnej Indie a má podporiť kolonistov, začal boj proti Cornwallsovi s tými francúzskymi pomocnými jednotkami, ktoré mal k dispozícii. Cornwallis dúfal, že ho vyslobodí britská flotila, ale námorné víťazstvo francúzov v Chesapeackom zálive pri Henryho myse zmarilo túto nádej. Briti sa ocitli v zúfalej situácii, boli obkľúčení od mora i z vnútrozemia a napokon kapitulovali.

Mierové rokovania trvali ešte dva roky až po definitívny mier, ktorý bol uzavretý v Paríži 3. septembra 1793.
 
UZNANIE SPOJENÝCH ŠTÁTOV AMERICKÝCH

Severoamerická vojna za nezávislosť sa skončila. Veľká Británia a trinásť jej bývalých severoamerických kolónií uzavreli v Paríži mier. Súčasne bol vo Versailles podpísaný mier medzi Veľkou Britániou na jednej strane a Francúzskom a Španielskom na druhej strane. Výsledkom rokovania bolo že Španielsko získalo od Veľkej Británie Floridu a ostrov Menorku, Francúzsko získalo Tobago a oblasť Senegalu. Veľká Británia štátoprávne uznala nezávislosť Spojených štátov amerických. V nasledujúcom období sa vzťahy obidvoch krajín
postupne upravili. Zmluva uzavretá r. 1794 o niektorých sporných otázkach sa pokladala v USA za nevýhodnú a podarilo sa ju ratifikovať až r. 1796. Úspešný oslobodzovací boj trinástich kolónií na východnom pobreží severoamerického kontinentu zasadil Veľkej Británii veľký úder. Hospodársky systém merkantilizmu tesne viazal kolónie na Veľkú Britániu a vzbura kolonistov mala za následok prenesenie európskych sporov do koloniálnej politiky. Rozhodujúci myšlienkový a politický význam malo vyhlásenie nezávislosti 4. júla 1776 a ústava Spojených štátov amerických, v ktorej bol po prvý raz ústavne zakotvený súhrn ľudských práv. Konflikt s Veľkou Britániou však nevznikol z etnických, ale politických dôvodov. Kolónie, ktoré sa cítili obmedzované vládnou praxou Veľkej Británie, vyzdvihli otázku hospodárskej a politickej samostatnosti. Táto vojna za nezávislosť bola prvá víťazná ľudová vojna. Prvá ústava
Druhý kontinentálny kongres prijal konfederačné články, prvú ústavu USA. Do platnosti vstúpila 1.marca 1781, 17.septembra 1787 bola revidovaná. Zavádzala jednokomorový kongres ako zákonodarný aj výkonný orgán, veľké právomoci poskytovala jednotlivým štátom. Každý z nich mal v kongrese jedného zástupcu.
Philadelphský konvent schválil revidovanú ústavu Spojených štátov amerických. USA sa zo zväzku jednotlivých nezávislých štátov zmenili na federatívny štát. Základnými črtami novej ústavy bolo rozdelenie právomocí a systém vzájomnej kontroly jednak vnútri štátnej moci, jednak medzi federáciou a štátmi. Členské štáty mali právo riešiť veci, ktoré sa týkali iba ich samých, obrana, mena, zahraničná politika a zahraničný obchod spadali do kompetencie federálnej vlády. Najdôležitejšie ústavné ustanovenia upravovali rozdelenie moci, exekutíva (výkonná moc), legislatíva (zákonodarná moc) a jurisdikcia (súdnictvo) boli rozdelené do vzájomne nezávislých orgánov, ktoré sa kontrolovali navzájom.

Exekutívu riadil prezident. Bol hlavou štátu a hlavným veliteľom ozbrojených síl, uzatváral zmluvy a menoval federálnych úradníkov a zahraničných zástupcov, mal právo vetovať uznesenie Kongresu. Po jeho boku stál kabinet, ktorého členovia spravovali jednotlivé rezorty. Prezidentovo funkčné obdobie bolo štvorročné. Legislatíva bola vecou Kongresu, ktorý sa skladal zo Senátu a Snemovne reprezentantov. Schvaľoval dane, prijímal úvery, reguloval obchod medzi jednotlivými štátmi a vyhlasoval vojnu. Členov Snemovne reprezentantov volili priamo voliči, ich počet závisel od počtu obyvateľov príslušného štátu. Vo funkcii boli dva roky. Museli mať minimálne 25 rokov, byť obyvateľmi toho štátu, za ktorý kandidovali, a museli byť najmenej sedem rokov občanmi USA. V každom štáte volili aj dvoch senátorov, ktorí vykonávali svoju funkciu šesť rokov. Každé dva roky sa znova volila tretina senátorov, aby sa zabezpečila kontinuita práce. Senát mohol návrh zákona blokovať tak dlho, kým zaň nehlasovali dve tretiny členov. Jurisdikcia patrila do kompetencie Najvyššieho súdu. Tento orgán interpretoval ústavu a federálne zákony. Pozostával z deviatich sudcov, ktorých so súhlasom Senátu doživotne menoval prezident. Najvyšší súd bol odvolacou inštanciou nižších súdov aj štátnych súdov v prípade, ak išlo o federálnu záležitosť. Bol kompetentný rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkali zahraničných vyslancov, ministrov a konzulov a v sporoch, kde bol jednou stranou štát. Oproti Konfederačným článkom, ktoré prijal 2. kontinentálny kongres ( 15.11.1777 ) posilňovala nová ústava postavenie ústredných orgánov federácie, osobitne vlády. Prijatie ústavy sprevádzali politické boje a spory, opozícia jej vyčítala nedostatočný ohľad na záujmy ľudu. George Washington ( 1732 - 1799 )

Americký generál George Washington bol ústrednou osobnosťou americkej vojny za nezávislosť. Pod jeho vedením sa z ozbrojeného povstania stala vojna trinástich kolónií za nezávislosť. Washington neoblomne veril vo víťazstvo nad britskými vojskami. Štyridsaťštyriročný syn majetných rodičov z Virgínie bol v lete 1775 na druhom kontinentálnom kongrese trinástich kolónií vymenovaný za hlavného veliteľa amerických milícií. Mal pevnú vôľu, zmysel pre zodpovednosť a bol medzi kolonistami populárny, čo mu umožnilo zorganizovať účinný odpor proti vojensky silnejších britským jednotkám. Vojenské skúsenosti Washington nadobudol v 50. rokoch ako veliteľ milícií vo Virgínii v pohraničných bojoch proti Indiánom a Francúzom.

Od r.1759 bol členom občianskeho zhromaždenia vo Virgínii. Ako veliteľ dosiahol veľké víťazstvá pri Lexingtone, pri Bostone, pri Trentone a napokon r. 1781 pri Yorktowne. Posledný deň v apríli 1789 zložil George Washington prezidentskú prísahu ako prvý prezident Spojených štátov amerických. Americké štáty dosiahli nezávislosť od Veľkej Británie 8 rokov predtým.Washington ako vrchý veliteľ ozbrojených síl priviedol americkú armádu k brilantnému víťazstvu nad Britmi a stal sa národným hrdinom. Dúfal, že po vojne sa vráti na svoje rodinné vidiecke panstvo, ale presvedčili ho, že je povinný slúžiť svojej vlasti ako jej vodca. Washingtonovou úlohou bolo zostaviť stabilnú vládu nového štátneho útvaru. Za dve štvorročné obdobia v úrade prezidenta sa mu to darilo tak úspešne, že ho vyzvali aby kandidoval aj po tretí raz. Mal však už 65 rokov. Väčšiu časť života venoval službe pre národ a cítil sa vyčerpaný. Ponuku na nomináciu odmietol, v roku 1797 sa utiahol a posledné dva roky svojho života strávil na svojom panstve. George Washington sa dodnes považuje za otca vlasti.

 

Autor: Rekimaru

 
Reklama